Joseph Beyrle je jediným Američanom, ktorý sa aktívne zapojil do bojov na východnej fronte na strane Červenej armády. Jeho príbeh je fascinujúcim obrazom ľudského odhodlania a vôle prežiť.
Beyrle sa narodil v meste Muskegon v Michigane. Práve tam došiel v septembri 1944 telegram jeho rodičom, že syn padol v Normandii. Ich zármutok nepoznal medze. Trvalo pol roka, než sa dozvedeli pravdu.
Beyrle sa prihlásil k výsadkárom, špecializoval sa na rádiovú komunikáciu a demolácie a patril k najlepším. Do vojny išiel plný odhodlania, hoci výsadok za nepriateľskými líniami je vždy veľmi nebezpečný. A nad Normandiou to bohužiaľ nešlo moc dobre. Jeho výsadkové lietadlo C-47 sa nad pobrežím dostalo do silnej paľby a Beyrle musel predčasne vyskočiť. Po dopade nemohol nikoho z jednotky nájsť. Sám začal pátrať v okolí a dokonca dokázal vyhodiť do povetria neďalekú elektráreň. Trvalo tri dni, kým ho Nemci našli a zajali. Jeden z nich si vzal jeho psiu známku a zaves il si ju na krk. Keď potom Nemec sám padol a Američania ho prehľadali, kvôli psej známke mali za to, že Beyrle je mŕtvy. Bolo potrebné informovať rodinu…
Lenže Beyrle mŕtvy nebol, Nemci ho len vozili z jedného zajateckého tábora do druhého. Dvakrát sa pokúsil o útek. Pri druhom úteku spolu s ďalšími väzňami nastúpil do vlaku, ktorý mal ísť do Poľska. Tam chceli prejsť front a spojiť sa s postupujúcimi Rusmi. Ich vlak išiel však do Berlína. Aké bolo ich prekvapenie, keď vystúpili v Berlíne a počas prvej kontroly boli chytení. Omylom nastúpili do iného vlaku a táto chyba je stála dlhé hodiny mučenia gestapom.
Ani toto ho nezlomilo. Tretí útek zo zajateckého tábora blízko mesta Kostrín v Poľsku v januári 1945 sa mu konečne podaril. Dokázal sa dostať k Rusom, ktorí nechápavo hľadeli na podivného cudzinca v zajateckom mundúr, ktorý sa k nim blížil s rukami nad hlavou. Vzali ho za veliteľkou tankového práporu. Jej meno nie je s istotou známe, ale niektorí tvrdia, že to bola legendárna Alexandra Samušenková. Beyrle sám jej meno nepoznal. Tá po krátkom výsluchu rozhodla, že sa Američan pripojí k tankovému práporu, a druhý deň sa išiek do útoku.
Beyrle bojoval na východnom fronte desať dní, kedy sa zúčastnil aj oslobodenia zajateckého tábora, kde bol predtým sám väznený. Potom bol zranený pri nálete nemeckých Štuk a skončil vo vojenskej nemocnici v vtedajšom Landsbergu. Odtiaľ putoval nie na front, ale do Moskvy, kde ho chcel osobne vidieť maršal Grigorij Žukov. Ten si vypočul jeho príbeh, pokýval uznanlivo hlavou a vystavil mu papiere, ktoré mu umožnili opustiť krajinu. Na americkej ambasáde v Moskve sa vzápätí dozvedel, že bol vyhlásený za mŕtveho, v jeho rodnom Muskegon prebehol dokonca pohreb a v miestnych novinách vyšiel nekrológ.
Aké bolo prekvapenie rodičov, príbuzných a všetkých známych, keď sa v apríli objavil Beyrle v Muskegon živý a zdravý, nie je ťažké si predstaviť. Pre svojich rodičov akoby doslova vstal z hrobu. Jeho ďalší povojnový život bol šťastný a spokojný. Bol tiež vyznamenaný Billom Clintonom a Borisom Jeľcinom, ako jediný Američan z obdobia druhej svetovej vojny. Zomrel v roku 2004 vo veku 81 rokov, keď odišiel navštíviť svoje bývalé výcvikové stredisko pre výsadkárov.
