Rozvod za príliš vysokú cenu

Zo začiatku to nebolo nič vážne. Len chcel vedieť o každom mojom kroku. Bola som rada, že má o mňa strach. Neskôr to boli telefonáty, ktorými ma doslova bombardoval. Fajn, chce ma počuť, pozdraviť ma. Vtedy som to nechápala ako niečo, čo by ma malo pred ním varovať. Bola som rada, že si nájde čas a zatelefonuje mi. Neskôr som mu požičiavala peniaze. „Čo je to za muža, ktorý si od ženy zoberie peniaze?“ pýtala sa ma staršia sestra. „Vráti mi ich,“ bránila som ho. Nikdy sa tak nestalo.

Pamätám sa, ako bola celá moja rodina proti tomu, aby sme sa zosobášili. Mama plakala, prosila ma skoro na kolenách, aby som si to rozmyslela. Sestra ma prehovárala, vravela, že ešte stále môžem zostať slobodnou mamičkou, ako si uviazať na krk „takého“ chlapa. Moje hormóny však boli silnejšie ako ich argumenty. Čakala som so svojou jedinou láskou dieťa a bola som presvedčená, že Stano nie je taký zlý, za akého ho považujú. Moje veľké ružové okuliare, ktoré mi na nos nasadil môj najdrahší, mi bránili vidieť veci, ktoré by mi možno pomohli zbaviť sa mojej zaľúbenej zaslepenosti.

Niekoľko mesiacov po svadbe sa mi narodil syn Branko. Mal tri mesiace, keď môj manžel musel odísť na vojnu. Prerušil štúdium na vysokej škole. Dodnes neviem prečo. Či to bolo v dôsledku jeho lenivosti alebo neschopnosti. Vtedy som však vedela len to, že nebude so mnou. Bolo to kruté. Celé tie dva roky som ho videla sotva trikrát. Raz nemal peniaze na cestu, inokedy nemal vychádzky. Až neskôr som sa dozvedela, že všetky peniaze, ktoré som mu posielala, prepil. Dovtedy sa fľašky ani nedotkol.

Prišiel z vojny vychudnutý a zvyknutý začínať deň pivom „so zápražkou“. Ráno nemusel jesť, stačila mu cigareta. Bolo mi do plaču. Tešila som sa na neho ako zas budeme spolu celá rodina, ako sa budeme s malým hrať, chodiť na prechádzky. Ako si vynahradíme tie dva roky, ktoré sme stratili. Branka si všimol len vtedy, keď mu zavadzal a mňa vtedy, keď bol hladný. Nevedela som pochopiť tú zmenu.

„On bol taký vždy, len ty si to nevidela,“ pripomenula mi sestra.

Nevadilo mi, že som celý deň sama s Brankom. Ani to, keď prišiel občas neskôr z roboty. Vlastne mi to vyhovovalo. Nemohla som si zvyknúť na ten jeho krčmový pach, ktorý so sebou prinášal. Medzi jeho neznesiteľné mínusy patrilo to, že som sa na neho nemohla v ničom spoľahnúť. Privádzalo ma do zúfalstva, keď som ho poslala kúpiť mlieko a doniesol smotanu. Jeho agresivita ma však trápila oveľa viac. Niekedy som mala pocit, že sa tej nenávisti a zloby, ktorú okolo seba šíril, môžem dotknúť. Dokázal sa so mnou hádať kvôli každej maličkosti.

Milovaná mamička ho vždy prichýlila pod svoje ochranné krídla. Ako keby som ja bola tou za všetko zodpovednou. „Ty ani nevieš, akého dobrého manžela máš,“ povedala mi raz svokra. „Jeho otec bol oveľa horší. Koľkokrát ma naháňal okolo stola s nožom v ruke. Triezveho som ho nevidela aj niekoľko mesiacov. Na seba som si nikdy nič nemohla kúpiť, všetko stihol prepiť. A ty sa budeš ešte sťažovať?!“

Ak som vtedy svokru dobre pochopila, mala som byť Stanovi vďačná aspoň za to, že ma nechal žiť. Pekné od neho.
Nebol až taký hlúpy ako jeho otec. Mal predsa vo mne manželku, milenku aj slúžku zároveň. A nič som za to od neho nechcela.
Práve naopak. Ak som chcela mať od Stana pokoj, musela som zaplatiť. Chcela som pozerať televíziu? Chcela som si prečítať noviny, počúvať rádio, alebo si urobiť kávu? Na všetko mal svoj sadzobník. Už som si pomaly zvykla aj na to, že som mu dávala na pivo aj vtedy, keď som musela ísť na záchod.

Žil vlastne dvojakým spôsobom života. V zamestnaní si udržiaval dobrú povesť, chodil vždy načas a pohárika sa ani nedotkol. Menil sa v okamihu, keď do jeho žalúdka začal prúdiť ten zázračný mok. Jeho ovládanie a slušné správanie sa vyparilo a stával sa z neho hulvát v pravom zmysle slova.

Okrem mojej rodiny bol pre každého priemerným, teda normálnym manželom. Tí okolo však nebývali svedkami jeho žiarlivostných scén, ktorých mi doprial neúrekom. Podľa neho som mala viac milencov ako Madonna, hoci som bola pre neho „úbohá, smradľavá chudera“. Jeho osočovanie som už ani nevnímala. Čoraz intenzívnejšie som cítila, že to už dlhšie nebudem môcť znášať. Chcela som sa zachrániť skôr, ako ma oberie aj o tú poslednú štipku dôstojnosti, ktorá mi pri ňom ešte zostala.

Po piatich rokoch som začala dávať pozor. Čakala som len na jeho jednu jedinú chybu. Dočkala som sa. Rozviedli nás na základe lekárskej správy. Ešte dnes ma strasie pri pomyslení, ako zle som mohla skončiť. Stanov divý pohľad, keď som s ním odmietla ísť do spálne. Snažila som sa len nekričať od bolesti, aby som nezobudila syna.

Za rozvod so Stanom som zaplatila až príliš vysokú cenu. Ten pocit oslobodenia sa od neho však stál za to. Kým sa neodsťahoval k mame, bývala som so synom u sestry. Prijala ma bez zbytočných poznámok a stála pri mne v tých najhorších chvíľach. Tie mám už konečne za sebou a začínam odznova.
Až teraz si uvedomujem, že som to mala urobiť už dávno.