Rozvodový thriller. Pristihnutie in flagranti bol iba začiatok

Dôkaz sa dostavil o pár týždňov neskôr – manžel sa nakazil kvapavkou. V tej chvíli už Jana vedela, že ich sotva ročné manželstvo nebude mať dlhú výdrž. I preto, že jej o svojej chorobe nepovedal, aj keď sa spolu ešte párkrát milovali.

„Vtedy som mu dala posledné ultimátum. Buď okamžite skončí so ženskými, alebo podám žiadosť o rozvod,“ popisuje Jana svoje rozhodnutie. Namiesto odpovede iba zabuchol dverami. Vrátil sa až o tri dni a Jane už nehodlal vôbec nič vysvetľovať.

Už na druhý deň, keď sa Jana vrátila s malým Tomáškom domov, nemohla odomknúť dvere od bytu. Zámka bola vymenená a manžela nikde. Noc strávila u svojej priateľky. Až druhý deň poobede ju Maroš pustil do bytu.

Keď vošla do chodby, neverila svojim očiam. Zvyšné tri izby, okrem detskej a kuchyne, boli zamknuté. Do detskej izby manžel nahádzal Janine oblečenie s ďalšími osobnými vecami.

„Povedal mi, že byt zaplatil skoro celý zo svojho, a tak mi necháva, a to ešte nerád, len jednu miestnosť. Spať vraj môžem na rozkladacej posteli vedľa Tomáškovej postieľky. Priniesol mi dokonca rozpis, kedy môžem chodiť do kúpeľne. Myslela som si, že sa zbláznil,“ popisuje Jana svoje zážitky.

Všetky kľúče od zamknutých izieb nosil manžel neustále pri sebe. Zamykal za sebou v obývačke, z kuchyne zmizli všetky hrnce a jedálna súprava – vraj ich kúpil zo svojho a nechce, aby som riad používala. „A takto to bude dovtedy, kým nestiahneš žiadosť o rozvod,“ oznámil jej.

Jana však bola rozhodnutá neustúpiť ani o krok. Jej situácia bola kritická. Rodičia pred šiestimi rokmi tragicky zahynuli pri autonehode a ona s dieťaťom nemala kam ísť.

Situácia sa začala priostrovať. Nielenže jej Maroš prestal dávať peniaze, ale názorne jej predvádzal, kto je skutočným pánom. Do rozdeleného bytu si začal vodiť svoje priateľky. Spočiatku trochu decentne, kedy dievčatá prichádzali neskoro v noci a odchádzali, keď už Jana bola s Tomáškom vonku. Ale potom prestal mať zábrany. A tak sa Jane, okrem toho, že jej z bytu zostala len jediná miestnosť, občas stávalo i to, že sa ráno v kuchyni, kde pripravovala pre Tomáška raňajky, zrazila s rozospatou slečnou, ktorá si robila kávu na vytriezvenie.
„Za tri mesiace som bola psychicky na dne. Nenachádzala som v nikom oporu. Policajti, ktorých som privolala, keď ma Maroš odmietal pustiť do zamknutých izieb, len čosi zamumlali o talianskom manželstve a vzápätí odišli.
A potom prišiel ten večer, keď sa mi zatmelo pred očami. Bola som práve v kuchyni a Maroš prišiel, aby mi vzal rýchlovarnú kanvicu, v ktorej som varila vodu na čaj pre Tomáška. Vraj i tá je jeho. Keď som uvidela tie nože vedľa drezu, bolo už neskoro,“ spomína Jana.
Prvá rana manžela tesne minula a nôž sa zabodol do dverí kuchynskej linky vo výške jeho očí. Druhá sa mu zviezla po ramene a zanechala za sebou krvavú jazvu. K tretej sa už nedostala. Manžel sa dal na útek.

Jana s Marošom stáli proti sebe pätnásťkrát v súdnej sieni. Na nože už síce nikdy nedošlo, ale boli to roky sprevádzané stovkami nenávistných hádok a takmer každodenných rozbrojov. Jana počas tej doby schudla o trinásť kíl, dvakrát musela ambulantne vyhľadať psychiatra a raz sa pokúsila o samovraždu.

Obaja manželia sa nakoniec museli – na žiadosť svojich právnych zástupcov – podrobiť i psychologickému vyšetreniu. To odhalilo, že Maroš trpí maniodepresívnymi stavmi so zvýšenou agresivitou. Odporučili mu preto liečenie na psychiatrickej klinike.

Jana dnes obýva so synom pôvodný byt a už zase môže do všetkých izieb. Raz do týždňa chodí navštevovať svojho bývalého manžela do psychiatrickej liečebne. Jeho duševná choroba, dlhé roky skrytá, ktorá spôsobila začiatok ich rodinnej drámy, sa časom zhoršila natoľko, že Janin bývalý manžel už možno nikdy neopustí brány liečebne.