Policajti ich našli v stredu 20. mája na prvom poschodí malého domu v Liége. Dve dievčatká vo veku 3 a 4 roky boli v jednej izbe. S plačom sa pokúšali vyslobodiť hlavičku desaťmesačného bračeka, ktorá mu uviazla medzi tyčami postieľky.
Chlapček by bol o niekoľko minút zomrel. Keď policajti prerezali tyče, ktoré ho škrtili, a dali ho sanitkou odviezť do najbližšej nemocnice, vošli do ďalšej izby. Tam ležalo na veľkej posteli tretie dievčatko, až po plecia zakryté bielou plachtou. Hlavu s hustými svetlými vlasmi malo zaborenú do podušky. Spala Julie? Jeden z policajtov pomaly obrátil jej hlavu k sebe. Ukázala sa bledá tvárička, navždy stuhnutá smrťou v úškľabku utrpenia a beznádeje.
Žena v porote takmer zamdlela
30. novembra zasadala v Liége porota. Súdila muža, ktorý znásilnil Julie a potom ju holými rukami pomaly zaškrtil. Maniak, zvrhlík, ale aj vlastný otec obete: Roger De Loof.
„Darebák! Čo si to urobil?“ Tento výkrik zaznel vo chvíli, keď obvinený, malý muž s obrovskými okuliarmi, vstúpil do súdnej siene.
To vykríkla svetlovlasá žena s tvárou strhanou od zármutku. Nathalie De Loofová, manželka obvineného a matka sedemročnej Julie, má na hrudi pripnutú veľkú fotografiu s usmiatou dcérkou. Roger De Loof sa však na manželku ani nepozrel, pokojne si sadol a vypočul si rozhodnutie o postúpení. Keď sa čítalo jeho priznanie, surovosť slov a prudkosť viet sa stávala neznesiteľnou. Jedna žena v porote zbledla a zakymácala sa.
„Cítite sa zle, pani?“ spýtal sa predseda súdu.
Keď zistil, že porotkyňa je na pokraji mdlôb, odročil na chvíľu pojednávanie. Prvého svedka predvolali až o pol hodinu: je to matka obžalovaného.
Jedného dňa sa nás pokúsil otráviť…
„Roger je môj prvorodený syn,“ vraví. „Nemala som s ním však šťastie. Už ako veľmi mladý bol násilnícky, takmer sadistický. Rád mučil zvieratá. Spomínam si, že raz zlomil chrbát našej mačke – len preto, že som ju mala rada a chcel, aby som trpela. Keď mal 16 rokov, pokúsil sa nás otráviť a do špagiet nám nasypal ortuť!“
„To je pravda!“ Obžalovaný pokračoval napriek rozhorčeniu v sieni. „Robil som to všetko len preto, lebo si ma nikdy neľúbila! Zle si so mnou zaobchádzala, šikanovala si ma…“
„Klameš!“ To sa ozval De Loofov nevlastný otec, ktorý prišiel svedčiť. „Nikto ti nikdy neubližoval! Vymýšľaš si!“
„Bil si ma!“ odvetil obžalovaný. „A musel som sa sprchovať ľadovou vodou!“
Je zrejmé, že medzi obžalovaným a jeho rodičmi prevláda nenávisť. Napriek tomu nikdy neprerušili styky. Keď sa Roger v roku 1988 rozhodol žiť s Nathalie, jeho matka k nim často chodievala.
„Bil ju,“ vysvetľuje. „Najmä keď bola tehotná. Kopal ju do brucha a dúfal, že potratí. Často som Nathalie hovorila, aby od neho odišla, no neurobila to. Naopak, v roku 1994 sa zobrali.“
Prečo Nathalie prijala také manželstvo? Pretože nebola zamestnaná, nemala peniaze a celkom bola závislá od Rogera? Pretože chcela, aby ich štyri deti mali otca? Určite. Pravda je však aj to, že mladá žena sa často zúčastňovala na sexuálnych orgiách, ktoré organizoval jej druh. Zdá sa, že ani nezasiahla, keď bil ich deti.
Štyri vnúčatá vlastne chránila jedine Nathaliina matka Suzanne, ktorá s roztrasenými nohami vošla do súdnej siene.
Znepokojujúca výpoveď
„Roger bol veľmi tvrdý,“ vraví s plačom. „Deti sotva vedeli chodiť, keď ich posielal do kúta. Trestal ich pre nič za nič, celé hodiny museli držať na hlave telefónny zoznam. Bolo to však aj horšie…“
Suzanne raz v roku 1994 prišla na návštevu a maznala sa so štvorročnou Julie. Keď si ju posadila na kolená, malá sa vzoprela a potom sa rozplakala. „Ocko mi včera robil čudné veci s mojou pišulkou.“ Znepokojená Suzanne utíšila Julie a išla za Nathalie.
„Povedala som jej, čo mi malá rozprávala. Keď som však prišla na druhý deň, Julie mi tvrdila, že si všetko vymyslela. No určite to nie je pravda. Dieťa si také čosi nevymyslí.“
Prešli tri roky. Pre Nathalie a deti to boli roky plné zlého zaobchádzania. V roku 1997 Roger oslávil s Nathalie sviatok matiek, ale po svojom.
„V ten večer som si nechcela ísť ľahnúť, lebo som cítila, že sa niečo stane. Roger ma prinútil, aby som si sadla obkročmo na stoličku. Potom vzal nôž, rozrezal mi nohavice a vsunul do mňa čepeľ. Vravel pritom, aké to je vzrušujúce. Keď som kričala od strachu a od bolesti, prikázal mi, aby som mlčala, ináč ma zapichne.“
V ten večer k nim prišla Suzanne. Jej dcéra, natiahnutá na pohovke, sa cítila veľmi zle. Čo sa stalo? Dozvedela sa to až o štyri dni od lekárov v klinike, kde sa Nathalie zmietala medzi životom a smrťou.
Julie umierala tri minúty
„Išla som na políciu,“ hovorí Suzanne, „a povedala som tam, že treba čosi robiť. Deti nemôžu zostať samé s tým bláznom, lebo ich zmasakruje. Policajti mi sľúbili, že zaťa navštívia, čo aj urobili. Keď sa s ním však porozprávali, povedali si, že to stačí, a nechali ho s deťmi…“ 20. mája. U pani De Loofovej zazvonil telefón. Počula svojho syna: „Mám toho po krk! Skočím do rieky.“ Pani De Loofová okamžite upozornila policajtov, tí sa ihneď vydali k Rogerovi. Na stole v jedálni našli list: „Pokúsil som sa znásilniť Julie, aby som potrestal svokru, ktorá ma obviňuje, že som druhý Dutroux. Začal som, no neišlo to, tak som ju zabil. Zbohom. Roger.“
Julie našli mŕtvu na posteli svojich rodičov. Roger utiekol do hotela, kde sa pokúsil spáchať samovraždu. Zomrieť však nie je ľahké, a tak teraz stojí pred porotou. Bez ľútosti či výčitiek. Dokonca odmieta vysvetliť svoje podlé činy. Nathalie vstala a na pokraji nervového zrútenia kričí: „Darebák! Čo sa stalo s Julie? Chcem to vedieť! Ty nám to nepovieš? Nezdvihneš oči?“
„Nenávidel som ťa!“ odpovedá De Loof. „Hnusila si sa mi!“
„Dosť!“ prerušil ich predseda súdu. „Upokojte sa.“
„Počkajte!“ Obžalovaný si zahryzol do pery. „Pokiaľ ide o Julie, urobil som to v zúrivosti.“
„V zúrivosti?“ čudoval sa sudca. „V každom prípade ste jej predtým, ako ste ju znásilnili, natreli telo olejom…“
„Áno,“ pripustil obžalovaný. „Aby ju to nebolelo.“
„Aj tak trpela!“ vybuchol predseda. „Kričala?“
„Nie,“ odvetil obžalovaný so sklonenou hlavou. „Nepovedala ani slovo. Stalo sa to veľmi rýchlo…“
„Veľmi rýchlo? Neverím! Podľa súdneho lekára umierala aspoň tri minúty. Pre dieťa, ktoré umiera rukami vlastného otca, sú tri minúty celá večnosť!“
Zostáva už len vypočuť si advokátov a obžalobu…
„Roger De Loof sa určite pokúsi uniknúť trestu a bude tvrdiť, že bol pomätený. Ak je však tento človek blázon, potom je na zemi veľa bláznov! V skutočnosti máme dočinenia so zvrhlíkom a vrahom!“
Generálny prokurátor povedal: „Nenávisť nikdy nebola duševná choroba. A nech mi nik nehovorí, že Roger De Loof sa pokúsil o samovraždu, aby odpykal svoj zločin. Julie je pochovaná. On je tu! Tento človek má na mysli len zlo. Nikdy nesmie vyjsť z väzenia!“
Vražda zo žiarlivosti. Mladomanžel brutálne dobil nevestu na svadobnej hostine!
Je to pomätenec a musí sa liečiť
„Rok pred touto drámou,“ povedala obhajkyňa, „sa môj klient cítil tak zle, že navštívil psychiatra. Vysvetlil mu, že cíti v sebe silné popudy – popudy smrti. Lekár však stanovil chybnú diagnózu. Nepovažoval ani za potrebné Rogera De Loofa internovať. Môj klient bol odkázaný sám na seba. Je to pomätenec a musí sa liečiť. Keď zabil Julie, nebol v normálnom stave. Musíte ho dať liečiť.“
Porota sa nedala presvedčiť a odsúdila Rogera De Loofa na doživotie. Po vynesení rozsudku Nathalie odišla zo siene a na hrudi mala ešte vždy pripnutú fotografiu s usmiatou dcérkou.
Pch
