Schúlila sa, akoby čakala úder. Napokon nebol by prvý.

„Tak sa vráť k svojim zazobaným rodičom a nelep sa na mňa! Alebo naval prachy a Rado skočí po chľast.“
„Veď vieš, že už nemám ani halier. Všetko, čo som otcovi vzala, som ti predsa dala,“ nešťastne zašepkala Ružena.
„Nefňukaj. Nikto ťa predsa neprosil, aby si za nami liezla,“ odbil ju.
„Nič také hrozné predsa nepovedala,“ usiloval sa dievčiny zastať Rado.
„Ešte aj ty začínaj!“ osopil sa naňho Jano a začal sa nervózne prechádzať po malej pivničnej miestnosti.
Celý deň nejedli, nemali čo fajčiť, premrzli na kosť.
„Zdvíhajte sa, ideme!“ prikázal.
Podriadili sa.

Pán Málek chodil so psom na prechádzky zvyčajnou trasou cez blízky park. I tentokrát obišli park a bolo načase vrátiť sa domov. Len čo sa na rázcestí Bony na chvíľku stratila pánovi z dohľadu, začul jej zúrivý štekot. Čo sa robí? To predsa Bony nemá vo zvyku!
Neveril svojim očiam. Iba ťažko rozoznával v tme tri postavy. Jednu zrútenú na cestičke, druhé dve si s ním zrejme vybavovali nejaké účty. Keď sa k nim Bony rozbehla, dali sa na útek. Pán Málek sa ponáhľal k stonajúcemu staršiemu mužovi.

Službukonajúci poručík sa práve vrátil z výjazdu a už musel riešiť ďalšie lúpežné prepadnutie.

Od poškodeného sa dozvedel všetky základné informácie. Keď šiel tmavým úsekom parku, hodil mu niekto zozadu bundu cez hlavu. Koženú. Chcel sa brániť, nie je nijaký slaboch, ale boli traja. Jeden držal bundu, druhý mu skrútil ruky za chrbát, tretí stiahol hodinky a vybral peňaženku z vrecka. Keď zistil, že v nej takmer nič nie je, začali ho surovo biť. Vtedy zistil, že jedným z útočníkov je dievča. Vykríkla: „Čo bláznite?“ strhla mu bundu z hlavy a utekala preč. Videl ju len zozadu. Mala dlhé svetlé vlasy. Dvom mládencom pozeral do tváre, ale v tej tme a rýchlosti si ich mohol len ťažko poriadne prezrieť. Obaja boli tmavovlasí, jeden vysoký, robustnej postavy. Druhý skôr drobnejší. Ten mal výraznú jazvu pri ľavom kútiku.

Potom dostal slovo svedok. „Viete, prišlo mi na um…, akoby som vám to povedal,“ váhal pán Málek. „Možno je to hlúposť, ale na zvieratá sa dá spoľahnúť. Viac ako na niektorých ľudí. Bony je veľká dobráčka, s každým sa hneď spriatelí. Toho, kto jej nie je sympatický, jednoducho neberie na vedomie. Šteká však iba na ľudí, ktorí jej niekedy ublížili. A keby tí dvaja neušli, bola by sa vari na nich vrhla.“
„Nechcela možno len zachrániť bezbranného?“ zapochyboval vyšetrovateľ.
„Možno, ale aj tak…“ nedal sa pán Málek odradiť.
Napadnutý Juraj Janák zatiaľ prezeral album. Nad niekoľkými fotografiami zaváhal, ale napokon bezmocne pokrčil plecami.
„Nehnevajte sa, ale veľmi vám nepomôžem. No viete, bola tma… No celkom by som zabudol,“ pokúsil sa o úsmev zbitý muž, rád, že môže pridať ďalší údaj. „Ten mladší skríkol na dievča: Trdlo! Výrazne ráčkoval. A ten dlháň, keď sa blížila Bony, povedal: Padáme. Mal hlboký, hrubý hlas. Z tónu som vytušil, že on je z tých troch šéfom.“
„Ráčkoval? To je zvláštne…“ zamyslel sa pán Málek a poručík spozornel. „Môže to byť len náhoda. Naproti v dome býva jeden ráčkujúci chalan. Už keď bola Bony šteňa, hádzal do nej kamienky. Odvtedy ho nemôže ani cítiť.“
Poručík ukázal Málkovi fotografiu mladíka s ježkom.
„No iste, je to on!“ zajasal pán Málek.

Ruženu dohonili na konci parku.
„Bláznivá cundra!“ kričal na ňu Ján. „Kvôli tebe nás ten dedo videl. Zaslúžila by si si pár faciek.“
Rado sa na vzrušenom rozhovore nezúčastnil.
„Ideme si vypiť. Potrebujem to ako soľ,“ vyhlásil Ján a obaja mladší spoločníci ho nasledovali. Postavili sa do kúta lokálu, zatiaľ čo Ján šiel k výčapu po rum.
„Ten pes…“ krútil hlavou Rado.
„Čo je s ním?“ nechápala Ružena.
„Poznám ho. Je z domu oproti. Starý Málek, ktorý nás nachytal, ma mohol poznať.“
Ján si dal veľký rum hneď pri výčape, vrátil sa k nim v podstatne lepšej nálade.
„Nebuďte ako zmoknuté sliepky. Na párok ešte máme. Túto noc prečkáme v pivnici a zajtra sa uvidí.“

Návšteva v takú neskorú nočnú hodinu pani Horákovú prekvapila, nie však totožnosť príchodiaceho a jeho otázka, či by mohol hovoriť s Radom. Iba niekoľko slov.

Pozvala poručíka ďalej.
„Vedela som, že sa to tak raz skončí. Je to povaľač. Matka by asi nemala tak hovoriť o svojom synovi, ale posúďte sami.“ Opísala ťažkosti, ktoré s Radom prežila. „Teraz už tretí deň nie je doma. Zase sa niekde fláka s tými svojimi kompánmi.“
„Poznáte niekoho z nich?“
Zavrtela hlavou. „Iba raz som telefonicky hovorila s nejakým Jánom. Nechával Radovi odkaz.“
„Spomínate si na jeho hlas?“
„Ako by som ho charakterizovala… Naskočili mi z neho zimomriavky.“
Ján Mosný bol na jednej z fotografií, nad ktorými Juraj Janák zaváhal. Iba nedávno sa vrátil z väzenia, kde sa ocitol pre krádeže a výtržnosti. Nebolo to po prvý raz. Policajti s ním mali značné skúsenosti a poznali aj lokály, ktoré s obľubou navštevoval. Našli ho hneď na prvý pokus.
„Za všetko môže tá cundra rozmaznaná. Keby bola pritiahla z domu viac prachov, nemuselo to byť,“ vyhlásil na svoju obhajobu.
Viac nemal čo dodať.
Rado sa obhajoval tým, že ho Ján prinútil, Ružena iba opisovala celú udalosť.
Prečo sa na tom zúčastnila? Veľmi sa do Jána zamilovala.