Sergej Tkáč začal vraždiť na Ukrajine v roku 1980. Bol usvedčený z vrážd 37 dievčat, ale sám udáva počet okolo stovky. Prevádzal s nimi hrozné veci, navyše bol policajt, takže dokázal do svojich vrážd namočiť nevinných ľudí. Jeden z nich sa dokonca zabil.
V roku 2005 sa v malej ukrajinskej dedine konal pohreb deväťročného dievčatka, ktorú ktosi brutálne zabil a znásilnil. Zúčastnili sa ho rodina a tiež priatelia. Stál tam tiež podivný muž s ešte podivnejším pohľadom. Jedno z detí upozornilo svojho rodiča, že práve tento divný pán so zosnulou hovoril, keď bola ešte nažive. Akonáhle si dotyčný všimol, že sa na neho pozerajú ľudia, dal sa na útek.
O pár hodín neskôr ho doma zatkla polícia. Muž sa volal Sergej Tkáč a ani sami policajti netušili, ako desivú postavu práve zatkli. Pologovský maniak, ako sa mu hovorilo, mal na svojom konte desiatky vrážd a znásilnení, ktoré spáchal medzi rokmi 1980 až 2005.
O jeho živote sa toho veľa nevie. Narodil sa v 12. septembra 1952 v Kiseljovsku. Bol niekoľkokrát ženatý. Pracoval u polície, ale bol vyhodený, keď sa zistilo, že falšoval dôkazy. Potom sa živil rôzne, boli to isté podivné práce, o ktorých nikdy presne nehovoril. Bol alkoholik a násilník, práve preto všetky jeho manželstva stroskotali.
V roku 1982 sa vrátil k polícii. Práve v tom čase začali jeho vraždy naberať na obrátkach. Poznal postupy polície, dokázal za sebou dokonale falšovať a zametať stopy. Polícia obvinila z vrážd postupne niekoľko rôznych ľudí. Jeden sa obesil, keď ho polícia obvinila krivo z vraždy vlastnej dcéry. Ďalší mali zničené životy, pretože sa povesti vrahov a násilníkov nemohli zbaviť. Je podozrenie, že často to bol Tkáč, kto zviedol vyšetrovanie smerom k nevinným ľuďom. Istý Maxim Dmytrenko bol vraj šesť dní mučený, než sa k jednej z vrážd priznal. Strávil šesť rokov vo väzení a bol prepustený až po dolapení a usvedčeniu Tkáča.
Ten vraždil dievčatá a dievčatká vo veku od 9 do 16 rokov. Niektoré zabil a až potom sa oddával sexu s ich mŕtvymi telami. Telá pohadzoval pri cestách, kde bol čerstvo položený asfalt, a potom po týchto cestách utekal preč. Vedel, že policajné psy na takej ceste nedokážu držať stopu.
Mal šťastie, sovietska polícia nikdy nespájala vraždy s jedným človekom. Ako už bolo zvykom, Sovietsky zväz popieral existenciu sériových vrahov vo svojom socialistickom zriadení, takže polícia každú vraždu vyšetrovala zvlášť, profil jediného vraha neexistoval, nebol ani zostavený špeciálny policajný vyšetrovací tím. Vďaka tomu mohol dvadsať rokov Tkáč terorizovať východnú Ukrajinu a oblasť Krymu.
Chytený bol až potom, čo prišiel na pohreb svojej poslednej obete a jej priatelia ho tam uvideli. Bola to osudová chyba, navyše Tkáč spanikáril a začal utekať. Nasledoval súd, ktorý vzbudil ohromný záujem po celej krajine. Svet obleteli zábery Tkáča v klietke, čo je pomerne bežná súčasť ukrajinských a ruských súdov.
Tkáč sa priznal k viac ako stovke vrážd. Svoje výpovede menil, rovnako ako ich motívy. Raz vyhlásil, že začal vraždiť ženy, pretože to bola žena, kto ho vyhodila kedysi dávno od polície. Polícia nedokázala potvrdiť všetky vraždy, ku ktorým sa priznal, dokázala mu „prišiť“ len 37. Sám Tkáč pre seba žiadal trest smrti, ale dostal len doživotie.
Tým jeho život však neskončil, ba dokonca ani nenabral úplne smutný spád. Istá Elena, šestnásťročná dievčina, teda vo veku jeho obetí, sa do neho už pred súdom zamilovala a na súde bola prítomná ako jeho žena Elena Tkáčová. Chodila za ním do väzenia aj po jeho odsúdení a dokonca s ním má syna. Ukrajinská justícia povoľuje aj manželské privátne návštevy u väzňov a pri jednej z nich Tkáč splodil dieťa, hoci mu nikdy nebolo umožnené, aby ich videl. Elena sa pre tlač vyjadrila, že jej obvinenie jej muža nevadí, vraj sa aspoň nemusela obávať konkurencie. A pokojne by mu pomohla zbavovať sa tiel, ak by ju o to vtedy požiadal. Moc sympatií jej toto vystúpenie medzi Ukrajincami nezískalo. Elena stále bojuje za to, aby bol jej šialený manžel prepustený a mohli spolu žiť ako rodina. To by bol naozaj krásny koniec pre človeka, ktorý sa priznal k viac ako stovke vrážd.
