Poprava Timothyho Evansa je jedným z najväčších zlyhaní justície v dejinách. Je tiež dôkazom, že trest smrti môže viesť k úplne tragickým omylom, ktoré nemožno nijako napraviť.
Dvadsaťpäťročný Timothy Evans bol obvinený z vraždy svojej ženy a dcéry. Nič horšie sa asi žiadnemu otcovi a manželovi nemôže prihodiť, ak je nevinný. A presne to Evans bol. Evans sa pritom na súde hájil celkom správne. Nevraždil on, ale jeho sused bývajúci v dome o poschodie nižšie menom John Christie. Lenže porota Evansovi neuverila a odsúdila ho na smrť obesením. Po troch rokoch sa zistilo, že Christie je sériový vrah.
Evans si vzal svoju ženu Berly v roku 1946. Žili na Rillington Street v Notting Hillu ako dvaja spokojní novomanželia. Práve tam sa stretli so svojimi susedmi, Ethel a Johnom Christieovými. Christie bol za vojny policajným dôstojníkom. Bol ale tiež nejakú dobu vo väzení za krádež auta. Nič ale nenasvedčovalo tomu, že by to mal snáď byť nejaký násilník.
Avšak Evansovým sa začalo po čase manželstvo rozpadať. Chýbali peniaze, Evans veľa pil, a dokonca ani narodenie dcérky Geraldine situáciu nezlepšilo, skôr naopak. V roku 1949 Beryl otehotnela druhýkrát, ale radšej išla na potrat. O týždeň neskôr zalarmoval Evans políciu. Jeho žena zomrela za podivných okolností.
Evans sa pri výsluchu priznal, že namiešal svojej žene zmes, ktorá mala spôsobiť potrat. Ale zrejme zabila aj ju samotnú. Potom ale zmenil výpoveď s tým, že to bol Christie, kto sa ponúkol, že vykoná potrat. Keď sa Evans vrátil z práce a chcel sa opýtať, či jeho žena už podstúpila zákrok, Christie mu oznámil, že Beryl zomrela v priebehu zákroku.
Keďže potraty boli v tej dobe v Anglicku nelegálne, Christie povedal Evansovi, že by mal rýchlo opustiť Londýn. Tiež by sa mali postarať o telo a nájsť pestúnov pre Geraldine. Veľa vecí sa musí zariadiť a bude lepšie, keď u toho Evans nebude.
Evans skutočne odišiel do Walesu za príbuznými, ale hneď sa vrátil. Christie mu ale odmietol ukázať Geraldine, a tak nakoniec zavolal políciu. Tá prehľadala okolie domu a našla mŕtvolu Geraldine i Beryl. Patológ vyhlásil, že obe boli uškrtené.
Evans tvrdil, že netušil, že jeho dcéra je mŕtva, kým mu to nepovedala polícia. Myslel si, že je stále s Christiem, ktorý mu ale bránil sa s ňou vidieť. Bol v šoku. Keď sa ho polícia pýtala, či sa cíti zodpovedný za obe vraždy, odpovedal: „Áno, áno.“ Je potrebné povedať, že to nebolo priznanie a otázka neznela, či ich zabil, ale či sa za ich smrť cíti zodpovedný.
Napriek tomu bol obvinený z dvojnásobnej vraždy a odsúdený. Márne sa dovolával na súde toho, že Christie je vrah. Ten odmietol, že by sa smrťou oboch mal čokoľvek spoločné, a to súdu zjavne stačilo. Ani polícia Christieho nepodozrievala, a to aj napriek tomu, že mal kriminálnu minulosť. Pomohol mu fakt, že za vojny slúžil u polície, a bol tak pre súd vierohodnejší ako Evans. Ten bol uznaný vinným a 9. marca roku 1950 obesený v pentonvillskej väznici v Londýne.
Prvá poprava na elektrickom kresle bola desivá, vzbĺkol ako fakľa
O tri roky neskôr žil Christie stále v rovnakom dome, kde došlo k vražde. Majiteľ domu nechal bývať v dome ešte ďalšieho nájomníka a povedal mu, že môže používať Christieho kuchyňu. V tej našiel náhodou tri mŕtve telá. Privolaná polícia našla ďalšie tri mŕtvoly pod podlahou. Jednou z mŕtvol bola aj Christieho žena Ethel.
22. júna roku 1953 bol na rovnakom súde, ktorý odsúdil Evansa, súdený Christie. Ten všetko priznal vrátane vraždy Beryl Evansovej. Lenže porota dospela k záveru, že k tejto vražde sa priznal účelovo, pretože to hral na nepríčetnosť. Priznaním k vražde, ktorú nespáchal, mal túto líniu obhajoby posilniť. Sudcovia naďalej trvali na tom, že v prípade Evansa rozhodli správne.
15. júla bol Christie obesený. Verejnosť sa ale o jeho priznanie ohľadom Beryl nedozvedela nič. Až v roku 1966 sa rozbehli hneď dve nové vyšetrovania Evansovho prípadu a v tom istom roku bol vyhlásený za nevinného. V roku 2003 jeho sestra dostala finančnú kompenzáciu za chybu justície. V Británii je dodnes Evansov prípad považovaný za jedno z najhorších zlyhaní súdnictva v novodobých dejinách.
