Sériový vrah, ktorého ešte nechytili, si vybral park Miribel na svoje výčiny

Park Miribel: cez deň sa v ňom hrajú deti, no po zotmení sa mení na obrovský bordel pod holým nebom, kde sa až do rána oslavuje sex vo všetkých jeho podobách.

Vrah udrie vždy trikrát

Neviditeľný v tme bezmesačnej noci vynoril sa z húštiny a jediným skokom sa pritisol k stromu. Jeho dych bol rýchly, sipľavý. Nevedel sa dočkať výjavu, ktorý už vopred v duchu vychutnával. Pohľadu na spojené holé telá oddávajúce sa tisícorakým rozkošiam v zajatí vášne uprostred kriku a vzdychov. Ani to najsurovšie divadelné predstavenie sa nemohlo vyrovnať pohľadu naživo na anonymné bytosti, ktoré uprostred voľnej prírody počúvli hlas svojho libida…

Muž preskakoval od stroma k stromu, dychtiac po sexe

Na to myslel muž, bežiaci uprostred noci cez park Miribel-Jonage, posadnutý túžbou dívať sa na páry oddávajúce sa telesnej láske. Bola to posadnutosť. On a ďalší maniaci sa každý deň po zotmení potulovali po tomto parku, kde sa cez deň hrávali deti, celé rodiny tam chodili na piknik alebo na prechádzku, no len čo sa zotmelo, zmenil sa park na pohanský chrám lásky. Odohrávalo sa to v blízkosti dvoch dlhých ciest lemovaných stromami, kde po zotmení diskrétne zaparkovalo množstvo áut. Každé malo svoje vyhradené miesto. Niektoré boli rezervované pre náhodné dvojice, ďalšie pre homosexuálov a „pocestných“, ktorí si tam užívali s prostitútkami. Všetci sa rozpŕchli medzi kríky. Postavy sa križovali, preplietali pomedzi stromy podľa rituálu, ktorý poznali iba zasvätení, až nakoniec zmizli za húštinou, kde sa horúčkovito začali páriť.

Muž ležal na zemi s krvavou škvrnou na hrudi

To bola chvíľa, kedy vyšli na scénu maniaci. Takmer neviditeľní, zahalení tmou, sledovali každý pohyb mileneckých párov. Pohybovali sa v tme tak nehlučne, že ich ironicky prezývali „Indiáni“. Boli všade a ich oči rozpálené túžbou nespúšťali z dohľadu svoju korisť.

Ten muž bol v noci 6. júna stále na svojom mieste, prilepený na strom a dychčiaci nedočkavosťou: našiel svoj cieľ. Neďaleko od neho bola pri ceste zaparkovaná Renaultka 25. Odkedy ju zbadal, muž nemyslel na nič iné, len na to, čo chcel objaviť: napoly vyzlečenú dvojicu, ktorá sa oddávala sexu na niektorej lavičke, alebo dvoch rozvášnených homosexuálov, či niektorého travestitu skláňajúceho sa nad pohlavným údom svojho partnera. Paleta rozkoší bola nekonečná.

Nakoniec sa „Indián“ odpútal od stromu a zohnutý vo dvojo dobehol až k Renaultke. Zistil, že je prázdna. Kde sa milujú tí, čo sa v nej priviezli? V húštine? Opretí o strom? Sklamaný muž sa nevzdával. Pustil sa do behu, prešiel cez borovicový hájik neďaleko jazera v blízkosti barackej pláže. Potom opäť zastal, skrytý za borovicou. Tam, na čistinke pokrytej ihličím zbadal telo. Bol to muž, či žena? Z diaľky to nevedel zistiť, a tak podišiel bližšie. Prikrčil sa za krík, pripravený vychutnať pohľad na vytúžené predstavenie. Obraz sa vyjasnil. Bol to naozaj napoly vyzlečený muž ležiaci na zemi. Ale prečo bol sám? A prečo sa nehýbal? „Indián“ podišiel ešte bližšie. A vtedy zbadal tmavú škvrnu na hrudi neznámeho. Muž bol mŕtvy.

Vražda podľa scenára spred dvoch rokov

„Haló, polícia? Práve som našiel v parku Miribel mŕtveho muža!“
Bolo presne 23 hodín 38 minút. Krátko nato prifrčali žandári a vyšetrovatelia z Trévoux. Prehliadajúc aleje vyvolali paniku medzi milujúcimi sa pármi, ktoré sa rozpŕchli ako kŕdeľ vrabcov.

Obeť sa podarilo rýchlo identifikovať podľa poznávacej značky auta, kľúče od ktorého mal mŕtvy vo vrecku. Bol to 69-ročný Alžírčan menom Mohand Ait-Aiassa, žijúci v jednom z lyonských predmestí.

Podľa výpovedí susedov to bol starostlivý otec rodiny. Jeho žena bola tiež Alžírčanka a mali dve deti. Dlho bol vlastníkom kaviarne vo Villeurbanne, ktorú prevzal jeho syn.

A práve z tohto podniku Mohand odišiel v ten večer okolo štvrť na jedenásť.
No prečo šiel okľukou cez park Miribel-Jonage namiesto toho, aby sa vrátil rovno domov? Jeho príbuzní tvrdili, že tade nikdy nechodil, iní vraveli, že sa rád hrával na „Indiána“. Boli to iba nepodložené chýry či klebety?

Faktom je, že Mohand Ait-Aissa si v tú noc 6. júna 1999 dal schôdzku so smrťou.
Koho tam stretol? Nevedno. Isté bolo, že vrah mu nedal žiadnu šancu. Zaútočil naňho zozadu a potom mu zasadil desať rán dýkou do pŕs. Potom ho položil na zem a prerezal mu krčnicu.

Vo vreckách nebohého sa našli dva zväzky bankoviek za vyše 7 500 frankov. Vrah ho teda nechcel ozbíjať.

Vražda bola dielom šialenca, ktorý sa rád díva na krv a vraždí z rozkoše. Bol to barbarský čin, ktorý vyšetrovateľom okamžite pripomenul inú neobjasnenú vraždu spred dvoch rokov, ktorá sa stala o niekoľko sto metrov ďalej, v tom istom parku.

Žeby sa mirabelský kat vrátil?

Sobota 30. augusta, v ten večer jeden muž odišiel okolo 22. hodiny zo svojho bytu na predmestí Lyonu. 39-ročný Omar Kharchoui bol zamestnaný v práčovni. Pôvodom bol Alžírčan, dvanásť rokov ženatý, otec štyroch detí. V tú noc odišiel z domu potajme. Jeho žena Sonja mala silnú angínu a nepočula ho odchádzať. Omar nastúpil do sivej Renaultky a zamieril k parku Miribel, kam údajne z času na čas chodieval.
Prišiel tam okolo jedenástej večer. Ako sa pri vyšetrovaní zistilo, zaparkoval auto pri jazere Eaux Bleues, neďaleko pláže Baraka, asi 2 000 metrov od miesta, kde sa našlo telo Mohanda. Tam o niečo neskôr akýsi muž otvoril dvierka auta a sadol si vedľa neho.

Omar sa nevrátil domov

Ráno jeden okoloidúci náhodou zbadal jeho Renaultku. Auto bolo poškodené, no vnútri nebol nikto. Na sedadle vedľa vodiča boli čudné tmavé fľaky pripomínajúce zaschnutú krv. Muž okamžite zavolal políciu.

Poškodená Renaultka však vyšetrovateľom okrem krvavých škvŕn nič neprezradila. Z toho žandári vyvodili, že vodič, ktorý sa pri ne¬hode zranil, odišiel pešo do najbližšej nemocnice, aby ho ošetrili. No popoludní ďalšia strašná správa zmietla túto hypotézu. Členovia jazdeckého centra v parku Miribel objavili asi dvaapol kilometra ďalej v kríkoch mŕtvolu muža. Bol to Omar Kharchouni. Ležal na chrbte, napoly obnažený a zmasakrovaný.

Zločin, ktorý poukazoval na dielo psychopata

Vrah ho zabil bez príčiny, alebo len tak pre radosť…