Šesťročná Sandra unesená z kempingu pred očami rodičov

Za niekoľko hodín sa policajtom podarilo zistiť meno Sandrinho únoscu, aj to, že ide o pedofila, ktorý mal schôdzku z jedným zo svojich spoločníkov. Zostávalo už iba nájsť dieťa, pokým nebude neskoro.

Po večeri šesťročná Sandra a jej dvanásťročný brat Cédric vybehli z rodinného karavanu zaparkovaného neďaleko pláže Chalets v Gruissane. „Nechoďte ďaleko!“ zakričala za nimi matka, a pustila sa rozkladať lôžka na noc. Nebolo ešte ani osem hodín večer a večer pri Stredozemnom mori bol príjemný. Všade bolo cítiť prázdniny, aj keď táto rodina sem prišla iba na víkend. Sandra a Cédric počúvli rodičov a vzdialili sa iba niekoľko desiatok metrov od karavanu, keď pred nimi zastalo červené auto. Z auta vyskočil mladý opálený muž, schmatol Cédrika, nastriekal mu do tváre omamný plyn, potom ho pustil, druhou rukou chytil Sandru a strčil do auta. Dievčatko začalo kričať a brániť sa, no auto medzitým vyrazilo k východu z kempingu. Únos netrval viac ako pätnásť sekúnd.

„Uniesli Sandru!“ kričal Cédric bežiac ku karavanu.
Vyplašeným rodičom opísal priebeh únosu, ktorého bol svedkom. Otec okamžite zavolal políciu.

Na mieste, kde stálo okolo dvadsať karavanov, viacero ľudí z diaľky videlo drámu. Jeden muž sa dokonca pokúsil chytiť únoscov na motorke, ale červené auto bolo veľmi rýchle, takže sa musel vzdať prenasledovania. O necelých päť minút prišli žandári, ktorým Cédric zopakoval celý priebeh únosu. Na svoj vek si chlapec zapamätal množstvo detailov.

Na veľké prekvapenie vyšetrovateľov Cédric dodal, že si stihol zapamätať aj poznávaciu značku vozidla!
Polícia a žandári okamžite zmobilizovali všetky zložky, na hlavných cestách postavili zábrany a opis dvojice sa vysielal v rozhlase po celom Francúzsku.
Veľmi rýchlo sa zistilo, že červená Citroenka AX je zaregistrovaná v Ariége.

Všetci si okamžite spomenuli na únos malej Marion z Agenu v novembri 1996, ktorú sa doposiaľ nepodarilo nájsť. Pre rodičov malej Sandry sa začalo strachuplné čakanie.

Ešte v tej istý večer žandári z pátracieho oddelenia v Montpellieri začali pátrať po majiteľovi červeného auta. Cédric si v skutočnosti zapamätal iba polovicu čísla, to však stačilo, aby zistili majiteľa, vojenského lekára v dôchodku, ktorý býval s manželkou na vidieku južne od Toulouse. Keď k nemu prišli žandári uprostred noci, úbohý muž akoby spadol z oblakov.

„Áno,“ povedal, „požičal som auto svojmu synovi Fernandovi, ale myslel som, že ide k priateľom do Toulouse!“

Keď mu opísali únoscu, nebolo pochýb o tom, že ide o jeho devätnásťročného syna. Dievčina, čo sedela za volantom, bola Cecília, Fernandova pätnásťročná priateľka, ktorú prichýlili, pokým si nenájde vlastný byt a ktorá odišla spolu s ich synom.

Z krátkeho rozhovoru vyšetrovatelia zistili, že Fernando im narobil už veľa problémov.

Nebol to ich vlastný syn. Adoptovali ho a priviezli z Brazílie v roku 1986 ako šesťročného. Márne mu však dali všetku lásku a doslova ho rozmaznávali, chlapec sa nikdy neintegroval do novej rodiny ani do novej krajiny.

Aj v škole s ním boli problémy. Študoval informatiku, ale nechodil na prednášky a domov nosil tie najhoršie známky. Zdalo sa, že ho zaujímajú iba dve veci: mladí chlapci zo susedstva, s ktorými hrával popoludní futbal a Internet, pri ktorom vydržal sedieť celé hodiny.

Žandári požiadali, či si môžu pozrieť jeho počítač. Zistili, že Fernando posielal cez Internet veľa správ. Rodičia vedeli identifikovať takmer všetky mená, ktoré sa objavili na obrazovke. Všetko to boli Fernandovi priatelia. Okrem istého Erika B… z Nice, ktorého nikdy nespomenul. A práve tento Eric v jednom odkaze Fernandovi navrhoval, aby si vymieňali pornokazety. Konečne kľúč k objasneniu prípadu. Ak je pravdou, že Fernando má perverzné sklony a priťahujú ho malé deti, je Sandra vo veľkom nebezpečenstve.

Prípad začal byť veľmi vážny. Fernando nielenže mal pedofilné sklony, ale bol v spojení s ďalšími pedofilmi. Uniesol Sandru pre niekoho iného?

Napriek neskorej nočnej hodine zmobilizovali žandárov v Nice. Poriadková služba na všetkých cestách dostala príkaz pátrať po červenej Citroenke. O šiestej ráno v nedeľu 6. júna zazvonili žandári pri dverách malého bytu Erika B… neďaleko nádražia.

Nezamestnaný Eric B… sa k vyšetrovateľom správal spočiatku povýšene, no pri podrobnej prehliadke našli v jeho obývačke pornokazety a celú sériu fotografií, na ktorých bolo nasnímané znásilňovanie štvorročného dievčatka.

Napokon pedofil priznal, že znásilnil jedno dievčatko, potom to, že bol v spojení Fernandom a že si dohodli schôdzku, aby si vymenili videonahrávky.

„Poslal mi odkaz, že ma príde navštíviť do Nice,“ upresnil Eric B…
Odtiaľ bol iba krok k predpokladu, že Fernando uniesol malú Sandru, aby s ňou nakrútil sľúbený pornofilm. Vyšetrovanie pokračovalo.
Erika B… medzitým uväznili za znásilnenie maloletého dievčaťa.
Vtedy zazvonil zvonček na dverách žandárskej stanice vo Villeneuve-lés-Maguelone.

Veľmi opatrne ju začali vypočúvať, a to, čo im prezradila detskými slovami, bolo zdrvujúce. V noci, v aute zaparkovanom na neobývanom mieste, ju Fernando prinútil zaujať rôzne pózy, potom sa jej začal dotýkať. Našťastie „tá dáma“ ako nazvala Sandra Cecíliu, sa nahnevala, a Fernando prestal dievčatko obťažovať… Na druhý deň ráno sa po dlhej hádke so svojou spoločníčkou rozhodol vyložiť ju pred žandárskou stanicou s tým, že tam má stlačiť zvonček.

O niekoľko minút nato prišli na stanicu Sandrini rodičia. Dievčatko im vzlykajúc padlo do náručia.
Sandru zaviezli do nemocnice. Lekár, ktorý ju prezrel, vyhlásil, že nebola ani znásilnená, ani zbitá. Teraz už zostávalo iba dolapiť tých dvoch, čo ju uniesli.

Popoludní v ten istý deň našli červenú Citroenku opustenú v neďalekej dedine. Fernando zjavne už nemal peniaze na benzín. V aute vyšetrovatelia našli kameru a množstvo pornografických obrázkov.

Potom, čo Fernando a Cecília opustili auto, podarilo sa im dôjsť na stanicu v Montpellieri. Tam nasadli bez cestovných lístkov na vlak do Nice a ihneď sa pobrali do bytu Erika B… v nádeji, že ich prichýli. Dvere však našli zavreté. Dva dni sa potulovali po meste a v stredu 9. júna sa rozhodli vrátiť do Montpellieru. Zasa bez cestového lístka, čo sa im stalo osudným. Neďaleko Arles prišiel kontrolór lístkov. Netušiac, že má do činenia s nebezpečnými ľuďmi, ktorých hľadala polícia po celom Francúzsku, rozhodol sa odovzdať ich polícii. No len čo vlak zastal na stanici v Arles, Fernando a Cecília ušli. Tentoraz nezašli ďaleko, Bez peňazí a známostí v meste blúdili v uliciach. Žandári a policajti sa svorne pustili po ich stopách. Okolo pol deviatej večer ich žandárska patrola zatkla a odviedla do cely predbežného zadržania.

Fernando tvrdí, že uniesol malú Sandru, pretože za ňu chcel žiadať výkupné.

„Konal som bezhlavo, len čo som ju zazrel v kempingu,“ povedal, no nevysvetlil, prečo mal v aute kameru a dohodnutú schôdzku v Nice s pedofilom Erikom.

Jeho odpovede nepresvedčili vyšetrovacieho sudcu v justičnom paláci v Carcassonne, ktorý ho obžaloval „z únosu a pokusu o znásilnenie maloletého dievčatka a prechovávania pornografických obrázkov malých detí“.
Napriek tomu, že doposiaľ nemal záznam v trestnom registri, uväznili ho. Jeho spoločníčka Cecília sa dostala do nápravnovýchovného ústavu pre mladistvých.

V nedeľu popoludní sa Sandra, Cédric a ich rodičia vybrali na spiatočnú cestu do malej dedinky uprostred zelene.
Po príchode sa Sandra pobrala do svojej detskej izby plnej plyšových zvieratiek. Tam, pod dozorom rodičov a obklopená spolužiakmi sa pokúsi vymazať z pamäti dvanásť hodín, ktoré strávila v moci únoscov. Nebude to ľahké, ale všetci veria, že čas jej pomôže zabudnúť na ťažkú moru jednej júnovej noci.