Temná stránka dánskej minulosti znova vypláva na povrch. Dánsko v päťdesiatych rokoch spustilo sociálny experiment na prevýchovu grónskych domorodcov v moderných obyvateľov ostrova. Donútili rodičov odovzdať im svoje deti. Malé deti potom putovali do krajiny, o ktoré nevedeli vôbec nič.
Hele Thiesenová žila v roku 1951 v Grónsku so svojou matkou a sestrami. Zrazu sa pri dome objavili dvaja belosi. Ich úlohou bolo zobrať deti z miestnych rodín. Matku Thiesenovú prehovárali, ale ona dvakrát odmietla svoju dcéru na prevýchovu dať. Lenže nakoniec ich nátlaku, ktorý už mal pramálo čo dočinenia s priateľským rozhovorom, podľahla. Malá Helene musela rovnako ako veľa iných detí domorodých Inuitov opustiť svoju rodinu a odísť do Dánska.
Dánsko malo v tej dobe jedinú kolóniu, nehostinnom Grónsku. Miestni domorodí obyvatelia dánsky nevedeli, zaujímal ich len rybolov. Dánska vláda ale chcela krajinu, respektíve jej obyvateľov, pozdvihnúť a vytvoriť nový druh Grónčanov. Bolo potrebné vzdelanie a výchova, a s tým sa malo začať už u malých detí. Pomocou organizácii Save the Children (Zachráňme deti) stáť odoberal deti z rodín. Malá Helene bola jednou z nich. „Čo je to Dánsko?“ Spýtala sa svojej matky, keď sa dozvedela, že musí odísť preč.
Len s malým kufríkom sa nalodila na loď spolu s 21 ďalšími deťmi. Mamičke nemávala, pretože bola naštvaná. Do Dánska sa jej nechcelo. V cudzej krajine, kde napríklad prvýkrát videla stromy, ju najprv čakala karanténa. Deťom povedali, že je to detský tábor, ale účel bol rýdzo bezpečnostný, zabrániť zavlečeniu tuberkulózy alebo inej choroby na pevninu.
Miestne noviny sa rozplývali nad úspechom akcie, deti navštívila aj dánska kráľovná, veľká Podporovateľka projektu. „Pozrite sa na fotku, ani jedno dieťa sa na nej nesmeje,“ hovorí Thiesenová. Deti boli podľa nej smutné a často plakali. Boli rozdelené do pestúnskych rodín. Helene putovala do rodiny jedného doktora, pretože mala ekzém a predpokladalo sa, že bude potrebovať lekársku starostlivosť. Necítila sa tam vôbec dobre, a preto vítala zmenu a prechod do ďalšej rodiny. „Bol to ako raj. Boli veľmi dobrosrdeční,“ spomína na druhú rodinu.
Program po roku skončil a deti sa vrátili k rodičom. Keď Helene s kufríkom bežala k mamičke, bola plná radosti. Všetko jej rozprávala, ale potom zistila, že jej mamička nerozumie. Hovorila dánsky, zatiaľ čo mamička vedela len pôvodnú reč Inuitov. Navyše ju čakal ďalší šok. Dánske úrady zakázali, aby sa deti vrátili k rodičom a namiesto toho sa mali zdržiavať v akomsi tábore nazývanom Detský domov. Tam žili pod dozorom vychovávateľov. Sociálny experiment tak pokračoval.
Deti žili v rovnakom meste, ako ich rodičia, ale nevideli sa s nimi, ich domov bol inde. Vzťahy s rodinami sa popretŕhali a podobné to bolo aj u Helene. Šialený sociálny experiment jej vzal detstvo, rodinu i priateľov. Bývala často zadumaná, smutná, plakala. „Môj manžel to so mnou skoro vzdal kvôli tomu, že som stále plakala,“ spomína Helene.
Dánska vláda sa nikdy za hrôzy, ktoré deťom jej experiment privodila, neospravedlnila. Ospravedlnila sa aspoň organizácia Save the Children a Červený kríž. Je ale zaujímavé, že niekto v organizácii Save the Children zničil všetky dokumenty týkajúce sa experimentu.
