Novinársky veterán Piers Morgan opisuje stretnutie s jedným z neslávne preslávených sériových vrahov, ktorý má na svedomí životy pätica mladých žien a dievčat. Z rozhovoru s inteligentným a úplne vyrovnane pôsobiacim šialencom Bernardom Gilesom (65) ho mrazilo v chrbte.
Britský novinár Piers Morgan sa rozhodol vyspovedať sériového vraha Bernarda Gilesa. Navštívil ho v jeho dlhoročnom domove – prísne stráženej väznici na Floride. Po krátkom čakaní v dohodnutej miestnosti sa vo dverách objavili dvaja po zuby ozbrojení dozorcovia vedúce medzi sebou 180 centimetrov vysokého, plešatého muža so strniskom, s okuliarmi, oblečeného v typickej modrej väzenskej uniforme. „Keby som nepoznal jeho minulosť, povedal by som, že je Bernard Giles úplne priemerný a neškodný chlapík, ale viem, že to tak nie je,“ opísal Morgan začiatok ich stretnutia.
Áno, Morgan veľmi dobre vie, s kým mal tú česť. Giles je podľa jeho slov asi najnebezpečnejší človek, s ktorým kedy vôbec robil nejaký rozhovor. Postarší muž na začiatku 70. rokov rozpútal v Spojených štátoch tri mesiace trvajúci horor. Počas štvrť roka úkladne zavraždil niekoľko mladých stopárok. Mrazivý príbeh mal zakaždým rovnaký priebeh. Giles zastavil autom stopujúcemu dievčaťu a v aute na ňu namieril zbraň. Potom svoju obeť odviezol na pomarančovú plantáž, tam ju znásilnil a zabil.
Bez emócií
Medzi jeho obeťami boli aj ešte len 14-ročné dievčatá a dvadsaťdvaročná matka dvoch detí. Vraždy boli vykonané úplne bez milosti a ani 45 rokov potom nejaví páchateľ žiadnu známku ľútosti. Dlhé tmavé vlasy mu vypadali a jeho tvár už nezdobia mohutné fúzy, neúprosné oči sú aj po skoro pol storočia čierne a ľadové ako jaskynné tône a bez známky akejkoľvek ľudskej emócie.
Pre skúseného Morgana išlo o veru unikátne stretnutie. Nebolo to prvýkrát, čo robil rozhovor so sériovým vrahom. Ale len z Gilesom sa mu robilo zle a celé jeho telo sa počas rozhovoru plnilo strachom. Kým Gilesovi predchodcovia novinára presviedčali o svojej nevinne, vrah z Floridy s úplnou samozrejmosťou a pokojom priznal, že svoje obete zavraždil, ako by sa nechumelilo.
Hlboko vnútri
Životný príbeh Bernarda Gilesa sa dosť líši od životopisu iných sériových vrahov. Pochádza zo solventnej, stabilnej a šťastnej rodiny. Jeho ďalší traja súrodenci dodnes vedú usporiadaný život a sám Bernard nerobil až do začiatku 70. rokov žiadne problémy. Všetci v jeho okolí ho opisovali ako veľmi milého, umelecky založeného a talentovaného mladíka. Aj cez svoje výtvarné a hudobné vlohy nakoniec budúce monštrum začalo pracovať ako elektrikár. Hneď po strednej škole si vzal osemnásťročnú Leslie a vychovávali spolu malú Heather. Tikal v ňom bomba, o ktorej nikto nevedel. Skrytý netvor číhalo hlboko vnútri.
Nikto nemal tušenie, čo sa mu už roky darí s jeho hereckým talentom utajiť pred svetom. Od svojich šiestich rokov o sebe vedel, že mu násilie na ženách robí dobre. Hroznú skutočnosť si uvedomil počas detskej hry, kedy rovnako starému dievčaťu ubližoval počas hry „hon na čarodejnice“.
„Spomínam si, ako som sa nad ňou rozkročil a začal ju škrtiť, len v rámci hry, ale išlo o môj prvý sexuálny zážitok. Odvtedy ma vzrušovalo čokoľvek, čo malo niečo spoločné s násilím voči ženám. V puberte som tým bol doslova posadnutý,“ spomína vrah.
Prvá príležitosť
Prvýkrát dostal ozajstnú chuť vraždiť už vo svojich šestnástich rokoch. „Príležitosť sa mi ponúkla sama. Prechádzala okolo mňa mladá žena a nastupovala do svojho Volkswagenu. Mal som po ruke nôž a prechádzal som okolo auta,“ opísal. Podľa jeho slov ho celá situácia naplnila nebývalým vzrušením a nebyť toho, že odišla, nebola by už medzi živými.
Po tomto zážitku si bol úplne istý, že k vražde niekedy dôjde. „Vraždenie žien je proste moja celoživotná vášeň,“ priznal. A naozaj, len tri roky potom pripravil o život svoju prvú obeť, osemnásťročnú barovú speváčku Nancy Garry. Odviezol ju na odľahlé miesto a strelil ju do hlavy. Svoje pocity z vraždy opísal nasledovne: „vzrušil som sa, vydráždil. A čo v živote baví vás? „
Bezmenné obete
Ďalších 12 týždňov strávil lovom ďalších žien. Bolo mu jedno, ako dievča vyzerá, hlavné bol samotný akt násilia. Šialený sadista si dokonca nespomenie na jediné meno ani jednej z piatich obetí. „Prečo by som s nimi mal mať spojená nejaká mena. Tie ženy pre mňa boli ako veci. „
Vrah zároveň priznal, že si niekoľko jeho vyhliadnutých obetí zachránilo život tým, že sa s ním dalo do reči. Giles ich tak lepšie spoznal a pocítil k nim nejaké puto. „Objektivizácia obetí pre mňa hrala veľkú úlohu, nikdy som nezabil a ani by som nezabil nikoho, koho poznám.“
Polícii trvalo až 50 rokoch kým chytili sériového vraha, usvedčila ho DNA
Jeho vraždenie skončilo vďaka tomu, že sa raz rozhodol pre príliš veľké sústo. Pokúsil sa totiž zavraždiť dve dievčatá naraz a jedna z nich utiekla. Trestu smrti sa vyhol svojim priznaním. Rodinám obetí sa nikdy neospravedlnil. Pripustil, že hoci cíti ľútosť, ospravedlniť by sa asi nedokázal.
Vražda je ako čokoláda
Novinár Morgan však nadobudol dojem, že Giles žiadnu ľútosť necíti a keby ho dnes prepustili, vyrazil by okamžite vraždiť ďalej. O svojich hrozných činoch totiž rozprával ako o úplne banálnej dennej činnosti. A prečo vôbec vraždil? Rozhovor zakončil vrah škaredou metaforou: „Keď máte radi čokoládu, proste máte radi čokoládu. Nemôžete ju jesť, ale nepopriete, že ju jednoducho máte radi. „
