Útok bol strašný a najmä nečakaný. Jana, ktorá pokojne popíjala minerálku na terase reštaurácie v turistickom centre Ríma, niekto zhodil zo stoličky a vzápätí hrubo strhol za vlasy na nohy. Kým si mladá žena stihla uvedomiť, čo sa s ňou robí, stala sa zajatcom neznámeho muža, ktorý jej stisol krk a priložil k hlave revolver. Niečo jej skríkol do ucha, no hoci Jana nerozumela po taliansky, pochopila, že muž nežartuje.
Slovenka v centre prestrelky
Naokolo vypukla panika. Ľudia sa rozutekali, len jej muž a tri deti zostali ako skamenení sedieť. Neďaleko nich boli dvaja policajti na motorkách, ktorí nechtiac vyvolali túto scénu. Jeden z nich zvalil motorku na zem, ľahol si za ňu a namieril svoju zbraň na muža. Druhý zostal stáť s revolverom v ruke. „Vzdaj sa, Liboni!“ skríkol. Luciano Liboni len ešte viac stisol Jane krk. „Keď sa pohneš, tak ju zabijem! Rozumieš?“
Alessandro Palmas vedel, že Liboni to myslí vážne, veď už mal na svedomí jednu vraždu policajta a niekoľko ďalších pokusov o vraždu. Napriek tomu, hľadiac mu uprene do očí, pomaličky kráčal k nemu. „Nemáš na výber, vzdaj sa. Nechceme ťa zabiť, odhoď revolver a pusti tú ženu. Pozri, odložím revolver!“ Palmas sa sklonil a položil zbraň na zem. Malo však zmysel naliehať na Liboniho, ktorého talianska tlač prezývala osamelý vlk? Jana pocítila, ako sa jej hlaveň revolvera pritlačila k hlave. Vzápätí v ten deň, 31. júla, padol prvý výstrel.
Bol časovanou bombou
Polícia už v deväťdesiatych rokoch podozrievala Liboniho, že patrí k skupine zlodejov umeleckých diel, nemala však dôkazy. Neskôr sa však ukázalo, že majú do činenia so psychopatom a alkoholikom so samovražednými sklonmi. Bola to časovaná bomba, ktorá na výbuch potrebovala len zámienku.
Vo februári roku 2002 ukradol auto, no šťastnou náhodou ho spoznal priateľ okradnutej majiteľky. Pustil sa za ním, no keď Liboni zistil, že ho niekto sleduje, na križovatke začal po mladom mužovi strieľať a vážne ho zranil. Odvtedy ho hľadali všetci policajti v Taliansku.
O mesiac natrafil neďaleko Ríma na policajný zátaras. Bez váhania začal strieľať a jedného automobilistu zajal ako rukojemníka. Onedlho zase počas bežnej cestnej kontroly ľahko zranil policajta a utiekol. Niekoľkokrát prepadol banky a pošty, ale potom sa odmlčal. Až v decembri roku 2003 sa talianska justícia dozvedela, že Liboniho zadržali v Prahe, pred tým sa zdržiaval v bratislave,a tak cez Interpol požiadali o jeho vydanie. Bolo však už neskoro, lebo sudca ho medzičasom pustil na slobodu, takže sa mohol vrátiť do Talianska.
Policajti sa domnievali, že Liboni si chce nazhromaždiť čo najviac peňazí, aby mohol odísť za svojou priateľkou na Srí-Lanku. Vtedy talianska tlač prvý raz označila Liboniho za osamelého vlka a uverejnila jeho portrét. Napriek tomu sa spravodlivosti nedarilo ho chytiť.
Chladnokrvne zastrelil policajta
Začiatkom júla tohto roku zastavil pred barom v meste Pesaro motocyklista a chcel si zatelefonovať. Majiteľka baru sa okamžite spojila s políciou, lebo bola presvedčená, že v mužovi spoznala Liboniho. O niekoľko minút vošiel do baru policajt Alessandro Giorgioni a vypýtal si od muža doklady. Muž povedal, že ich má v motorke, no len čo vyšli z baru, vytiahol z vrecka revolver a strelil Giorgioniho do krku. Potom ho chladnokrvne strelil rovno do srdca, nasadol na motorku a utiekol. Z Liboniho sa stal verejný nepriateľ číslo jeden a na jeho hlavu bola vypísaná odmena. Liboni bol tým nebezpečnejší, lebo mal AIDS a považoval sa za odsúdeného na smrť. Napriek tomu, že všetci policajti mali jeho fotografiu, stále im unikal.
Až do soboty 31. júla, keď ho v Ríme spoznali dvaja policajti. Neboli však ozbrojení, a tak len zatelefonovali na komisariát a začali Liboniho sledovať. Ten mal vo vrecku 33 000 eúr a hľadal nejakú silnú motorku, na ktorej by mohol odísť z mesta. V centre prešiel okolo skupinky karabinierov s dvoma silnými BMW. Ich kolegovia upozornili na hľadaného zločinca a veliteľ prikázal dvom policajtom, aby Liboniho zastavili a preverili jeho totožnosť. Angelo Bellucci a Alessandro Palmas sa okamžite vydali v jeho stopách a dostihli ho pri reštaurácii. „Liboni!“ zvolal naňho Bellucci. Toto jediné slovo stačilo, aby sa rozpútala dráma. Liboni sa snažil utiecť a hľadal východisko.
Na terase reštaurácie sedela Jana s rodinou. Bola na dovolenke v Ríme a skoro ráno odišli z neďalekého kempingu, aby si prezreli starobylé mesto. Po horúcom dopoludní im dobre padlo sadnúť si na zmrzlinu a minerálku a oddýchnuť si. Idylka sa však náhle skončila, keď ju niekto strhol zo stoličky a priložil jej k hlave revolver. Keď sa ako-tak spamätala, domnievala sa, že ide o únos, no potom si uvedomila, že slúži ako ľudský štít.
Keď Palmas položil revolver na zem, bola to pasca. Kútikom oka sledoval, ako sa jeho kolega opatrne zakráda Libonimu za chrbát. Ten však nejako vytušil, čo sa chystá a dva razy vystrelil na Palmasa, no našťastie ho netrafil. Potom sa zvrtol k Belluccimu, ktorý naňho namieril zbraň, ale netrúfal si vystreliť, aby nezasiahol Janu. Keď sa Liboni zvrtol, Jana sa mu trošku vyšmykla z rúk a zviezla sa k zemi. Liboni vystrelil na Bellucciho a minul ho. Palmas okamžite zareagoval, zdvihol revolver a trafil Liboniho do šije. Jana vyskočila a rozbehla sa k manželovi. Bola zachránená! Keď na miesto drámy prišla sanitka, Liboni už bol v stave klinickej smrti a krátko pred treťou zomrel v nemocnici, zatiaľ čo karabinierov Bellucciho a Palmasa oslavovali ako hrdinov. Jana sa nevedela spamätať zo strašného zážitku, sedela na stoličke a triasla sa. Zo strachu a emócií, zverila sa jednému policajtovi. Keď sa dozvedela, kto ju vlastne zajal, pochopila, že Liboni by ju neušetril a že unikla istej smrti.
Jana však hádam nebude spomínať na Rím v zlom. Starosta „večného mesta“ jej aj s rodinou ponúkol ako odškodné za prežitú hrôzu týždňový pobyt v pohodlnom hoteli na účet mesta. Po prežitej dráme nasledovala dolce vita…
Pch
