Smoliarsky obor a ruličkár

Svedkovia postávajúci na chodbe a poloprázdna súdna sieň. Sotva tri, štyri obsadené sedadlá. Taláre, klopot písacieho stroja a juristický prach. Dvojmetrový obor, ktorého priviedla uniformovaná eskorta, vyzeral v tom depresívnom prostredí maličký a zakríknutý.
„František Pobeha, narodený siedmeho štvrtý tisíc deväťsto päťdesiat, bytom…“
Potom prokurátor hovoril o tom, čo sa stalo a čo mieni svedeckými výpoveďami dokázať. Hovoril ticho a bez iskry, akoby aj jemu bolo všetko trošička trápne.
„Chcete niečo doplniť alebo dodať, obžalovaný?“
„Nie,“ povedal František Pobeha. „Nič.“

„Já som Fera,“ spomínal svedok „ftedy do Bratislavy vézol. Mal som tam jakési vybavovačky na úradech, jemu to vyhovovalo, ráno ta a večer spátky, né? Ból samá sranda, raduval sa, že si zájde do Mamuta na pivo, a že aj volagde do kina, teda jako, že bude mat celý den fráj…“
„Vedeli ste, že chce meniť peniaze?“
„Ná jasné. Pozrite sa, ono je to od nás do Rakúska len kúsek. V lete tam mašíruvali ženské okúkat obchody a Fero sa pri téj príležitosty dohodól, že si tam kúpi takú ojazdenú mašinu. Skrátka, velice výhodný kšeft, lenže právdaže, za šilingy, naše peníze tam zatál velice na dračku nejdú, neny tak?“
„K veci, prosím.“
„Nuž teda som ho vysadyl na Štajnerke a tam sme sa aj mali večér stretnút. Prišol velice neskoro a celý jako vymenený. Po celú spátočnú cestu nepovedal hádam any jednu porádnu vetu a furt len popod nos nadával.“
„Zmienil sa o tom, čo sa mu prihodilo?“
„Né. Šak hovorím, že furt len hrešil.“

„Rulička, to bol veľmi bežný trik,“ vraví kriminalista. „V podstate spočíval v tom, že vekslák peniaze pred očami zákazníka prerátal a vzápätí zväzok stočil a vymenil za iný, v ktorom bola iba vrchná bankovka pravá a vnútri bol nastrihaný novinový papier, bezcenné dináre a podobne. Obratnosť niektorých podvodníkov bola obdivuhodná, trošku to pripomínalo klasickú éru škrupinkárov. Mnoho postihnutých toto okradnutie vôbec neohlásilo na polícii. Pravdepodobne z troch dôvodov. Po prvé, poškodení si uvedomili, že pouličnou výmenou sa dopustili určitého nelegálneho konania a mali obavy pred postihom, po druhé, neverili, že vyšetrovanie povedie k úspechu a že sa im peniaze vrátia, a po tretie, aj keď sa to možno zdá smiešne, pretože sa hanbili, že sa nechali tak detsky napáliť.“

„Ja tomu stále nemôžem uveriť, taký dobráčisko…“ Približne päťdesiatročná žena žmolila v ruke vreckovku tak silno, až jej obeleli kĺbiky.
„Veď on ani tú sliepku na dvorci nedokáže podrezať, to všetko musím ja!“
Sudca bez úsmevu a vážne poznamenal, že tu – bohužiaľ – nejde o sliepku.
„No, veď ja viem. Keď prišiel z tej Bratislavy, hneď som na ňom videla, že sa čosi prihodilo. Pýtam sa ho, čo je, a on mi na to, že prachy sú prosto v ťahu. Päťdesiatpäťtisíc korún.
Bol strašne zničený, nuž som sa ani nechcela nasilu vyzvedať, postavila som na kávu a utešovala ho, že peniaze boli a budú a že my nebudeme, už nás predsa postihli aj horšie veci. Viete, najprv som si myslela, že to nebodaj prehral v kartách. Môj nebožtík tatko bol tiež kartár.
Najhoršie bolo, že vôbec nerozprával. Len jednostaj zízal do zeme a škrípal zubami, na nedeľu som mu sľúbila králika, toho má on ohromne rád, ale ani to s ním nepohlo.
Nešiel ani spať, celú noc sedel na tej kuchynskej stoličke, ako keby mu preskočilo.
Ráno sa pozviechal, nahádzal zopár vecí do kufra a hovorí, aby som mu prostredníctvom suseda vybavila na majetku dovolenku… Odišiel, ani sa nerozlúčil!“

„Ja som pánovi Pobehovi veľmi vďačný. Skutočne. Keď som si pred rokmi kúpil u nich na dedine chalupu, netušil som, do čoho leziem. A nebyť Františka, tak to hádam jakživ nikdy nedám do slušného stavu. Nadrel sa na tom našom stavaní ako kôň a nevzal si za to ani korunu. Bolo mi skoro trápne, že sa mu nemám čím odvďačiť…
Preto som mal naozaj radosť, keď sa zjavil pred dverami môjho bytu v Dúbravke. Bol celý pokrkvaný, zarastený, predošlú noc vraj strávil na stanici, nuž som sa aj hneval, že neprišiel skôr. Nechcel som mu poskytnúť iba ubytovanie, myslel som si, že mu budem robiť aj sprievodcu po meste. On však o nič také nestál. Ráno odchádzal zavčasu, ticho a sám, málokedy sa vrátil pred polnocou, hoci manželka naňho pravidelne čakávala s teplou večerou. Neviem, či je to presný výraz, ale prichodil mi akýsi urieknutý.“
„Vedeli ste, prečo prišiel do mesta?“
„Nie. Myslel som si… Teraz sa mi to vidí hlúpe, ale vtedy som mal dojem, že si tu hádam našiel nejakú ženskú.“

Zvyšok príbehu sa odohral už bez svedkov a možno ho rekonštruovať na základe výpovede obžalovaného a dokumentu zvaného obhliadka miesta činu.
Týždeň blúdil František Pobeha po bratislavských uliciach a pasážach, týždeň sa živil polievkami v bufetoch a neutíchajúcou zlosťou. Potom na svojho podvodníckeho veksláka predsa len natrafil. Čierne okuliare, cigareta v kútiku úst, sebavedomé vystupovanie.
„Aechseln, bitte…“
Zvláštna živnosť. Koľko ľudí treba za deň osloviť, koľko zákazníkov odmietavo zavrtí hlavou, koľko ich prikývne.
Mladý muž Pobehu nespoznal a v tom bola jeho osudová smola.
„Potrebujem šilinky, za takých šesťdesiattisíc…“
„Žiadny problém. Ale nemusí nás každý vidieť, však?“
Pobeha nasledoval mládenca do prítmia domového priechodu, kde to páchlo potuchlinou a močom. Presne ako minule.
„Tak predsa som ťa našiel, mladý…“
Obor udrel raz, dva razy, tri razy, všetka nahromadená zlosť sa vlievala do tých rán, mládencova hlava tancovala ako lopta, kým nenarazila na špinavý múr priechodu, až to tupo zaprašťalo.
„Nechcel som ho zabiť,“ povedal František Pobeha skleslo.
„Vážne nie. Lenže on bol taký krehký…“

Súd vyniesol rozsudok v dolnej hranici príslušnej sadzby. Tri roky odňatia slobody.
Stoličky zaškrípali, predstavenie sa skončilo. Eskorta odvádzala spútaného Pobehu chodbami súdu a zdalo sa, že aj mramorovej soche s mečom a váhami je toho smoliarskeho obra trochu ľúto.