centrovanú loptu za chrbát vlastného brankára, potom s nešťastným výrazom padol na trávnik. Kolumbia prehrala 1:2, nádeje na postup zo skupiny šampionátu v USA sa rozplynuli a Escobar bol za desať dní, po návrate do Medellínu, zastrelený. Kvôli vlastnému gólu.
Góóóóóóóóóóóól! Určite to poznáte. Juhoamerickí televízni a rozhlasoví komentátori oslavujú bránku pokrikom, ktorý im vydrží niekoľko desiatok sekúnd. Presne toto počul dvadsaťsedemročný kolumbijský obranca Andrés Escobar, keď 2. júla pred dvadsiatimi rokmi vyšiel z baru El Indio na medellínsky predmestí. Počul to, keď zomieral. Vrah do jeho tela nastrieľal šesť guliek a zakaždým ironicky jačal: „Góóóóóóóóóól!“
Kolumbia bola koncom osemdesiatych rokov jednou z krajín s najväčšou stopou zločinu na svete. V Medellíne, druhom najväčšom kolumbijskom meste, v ktorom sa 13. júla 1967 narodil Andrés Escobar, bol v spomínaných osemdesiatych rokoch takmer neobmedzeným vládcom iný Escobar, Pablo – najväčší drogový magnát v histórii. Jeho moc presahovala Medellín aj Kolumbii, lebo kontroloval osemdesiat percent svetového trhu s kokaínom a bol jednou z najvplyvnejších postáv kontinentu.
V čase, keď si Pablo Escobar, ktorý nebol s futbalistom v žiadnom príbuzenskom vzťahu, budoval ríši leteckým pašovaním ton kokaínu, si Andrés Escobar poctivo dláždili cestu ako futbalista. Čo v Kolumbii nemuselo byť ľahké kvôli narkomafii, pre ktorú boli potrebné prestupy hráčov ideálnym prostredím prania peňazí. Na druhej strane obchodníci s kokaínom podobnými peniazmi podporovali kluby.
„Tento šport ukazuje previazanosť života a hier. Vo futbale sa na rozdiel od boja s býkmi, neumiera, nikto nikoho nezabíja. Futbal je zábava,“ povedal v jednom z rozhovorov Andrés Escobar, ktorý bol čoskoro známy ako El Caballero del Futbol, gentleman futbalu.
Národ ho miloval aj preto, že sponzoroval mládežnícky futbal.
O Escobarovi veľa vypovedajú aj tieto jeho slová: „Futbal je pre jednoduchých ľudí útekom pred krutou kolumbijskú realitou. Útekom pred nespravodlivosťou, ktorú sprevádza častá streľba a zabíjanie na uliciach.“
Kto vie, nebyť vlastného gólu či návštevy onoho baru, mohol Escobar žiť v šťastnom manželstve s Pamelou Cascardovou, ktorej fotografiu mal, spolu s fotografiou svojej zosnulej matky, vloženú v biblii. Po majstrovstvách sveta sa s ňou chcel oženiť.
A tiež mohol po majstrovstvách sveta 1994 žiť s rodinou v Európe, kde by zakončil futbalovú kariéru a mohol napríklad pre taliansku televíziu spolukomentovať zápasy tímu Kolumbia. O jeho služby mal totiž záujem AC Miláno, kde mal Escobar nahradiť starnúceho Franka Baresiho.
Lenže ani k tomu nedošlo. „Andrés futbal miloval, ale ešte viac miloval svoju rodinu a vlasť. Bol to čestný a obdivuhodný muž, ktorý po sebe zanechal silnú stopu. Stále na neho spomíname,“ vravel pred nedávnym výročím medellínskej tragédie futbalistov brat Santiago Escobar. Futbalová púť hlavného hrdinu smutného príbehu sa vyvíjala viac než sľubne. Vo farbách svojho klubu Atlético Nacional Medellin v roku 1989 vyhral Pohár osloboditeľov, juhoamerickú verziu Ligy majstrov. A bol to dôvod na oslavy, pretože tím z Kolumbie ovládol túto súťaž vôbec prvýkrát.
Zo zlatej cesty bolo fiasko
Escobar pomohol reprezentácii k postupu na majstrovstvá sveta 1990 v Taliansku, kde tím Kolumbia okrem iného remizoval s tímom SRN, neskorším majstrom sveta, a až v osemfinálovom predĺžení neuspel s Kamerunom. Aj to bol historický výsledok, ktorý prekonala až súčasná generácia hráčov osmifinálovým víťazstvom nad Uruguajom.
Ale naozajstný kolumbijský futbalový príbeh ako by začal až potom. Reprezentačný tím na čele s legendárnym vlasáčom Carlosom Valderrama, Escobar, Herrerom a ďalšími hráčmi Atlética Nacional a konkurenčného klubu América Cali, ku ktorým v roku 1993 pribudol ešte famózny strelec Faustino Asprilla, začal predvádzať úžasný futbal plný nadšenia a víťazil s nebývalou ľahkosťou.
Na americkom majstrovstvách sveta to potom mala byť zlatá cesta, mužstvo totiž predchádzajúcou kvalifikáciou doslova prefrčalo. Ovládlo skupinu, v ktorej až na ďalších miestach zostali tímy Argentíny, Paraguaja a Peru, pričom z kvalifikačného epilógu na výsostné argentínskej pôde priviezlo šokujúce víťazstvo 5: 0. Argentínsky tlač označil výsledok za jeden z najhanobnejšej v histórii tamojšej reprezentácie.
Optimizmus a očakávania narástli do obludných rozmerov. Veď Kolumbia má mužstvo, aké doteraz nemala.
Veď ten tím z tridsaťjeden posledných zápasov prehral jediný.
Veď nás i Pele označil za jedného z favoritov šampionátu.
Taká bola nálada ako v kolumbijskej verejnosti, tak aj v kruhoch narkomafie, spätéj s futbalom. A stávkami sa takisto dali vyprať kokaínové peniaze. Mocný Pablo Escobar už nebol medzi živými, zastrelili ho v decembri 1993, pár týždňov po slávnom víťazstve v Argentíne, a niekoľko narkokartelov začalo bojovať o uvoľnený trón.
V krajine vládla anarchia plná vrážd a explózií – v takej atmosfére odišli reprezentanti na majstrovstvách sveta do Spojených štátov. Lenže predpoklady sa začali rúcať, keď Kolumbia, hoci opticky lepší, v úvode prehrala s Rumunskom na čele s Hagim 1:3. A keď tím podľahol na štadióne Rose Bowl v Pasadene aj nadšene hrajúcim Američanom 1:2 tiež vinou Escobarovho vlastného gólu na 0:1, najväčšie sklamanie šampionátu bolo na svete.
„Kiež by som ten center nikdy nedal,“ ľutoval už za niekoľko dní americký hráč John Harkes, ktorého prihrávku na osamoteného útočníka Stewarta stopér Escobar nešťastne stočil do vlastnej brány.
Escobar ešte pomohol v poslednom zápase skupiny poraziť Švajčiarsko 2:0, na odvrátenie predčasné cesty domov to však stačiť nemohlo. Po zápase napísal pre kolumbijský denník El Tiempo stĺpik, v ktorom okrem iného stálo: „Uisťujem vás, že k žiadnej tragédii nedošlo, jednoducho sme nehrali dobre, čo sa stáva. Uvidíme sa čoskoro, pretože život tu nekončí,“ odkázal.
Nemohol tušiť, ako závažný dopad budú mať jeho slová o pár dní neskôr.
Zato dieťa, ktoré uvažuje jednoducho a hovorí, čo cíti, tušenie mať môže. Vo chvíli, keď Escobar v snahe zahnať nebezpečenstve trafil vlastnú bránu a dal svoj prvý, ale aj posledný vlastný gól v živote, sa pred obrazovkou na Escobarovu sestru Máriu obrátil jej deväťročný syn.
„Povedal mi: Mamička, strýka zabijú. Odpovedala som mu, že ľudí sa za také veci nezabíjajú a v Kolumbii Andrésa všetci milujú,“ rozprávala neskôr.
Escobar si gól vyčítal, však po návrate do Medellínu, kde aj po šampionáte zákony platili aj neplatili, sa rozhodol vyjsť von. „Musím ukázať svoju tvár ľuďom,“ povedal reprezentačnému trénerovi Maturanovi, ktorý ho upozorňoval, že v danej situácii musí byť dvojnásobne opatrný a preto je najlepšie prečkať prvé dni doma.
Vyrazil 2. júla pred večerom, a už sa nevrátil.
Prvýkrát som sa hanbil, že som Kolumbijčan, napísal novinár
Drsnú oslavu smrti so šiestimi výstrelmi usporiadal po slovnej potýčke na parkovisku pred barom El Indio Humberto Castro Muňoz, osobný strážca a vodič bratov Josého a Pedra Gallonových. Tí pestovali kávu, ale sprevádzala ich povesť obchodníkov s drogami. Obaja boli v súvislosti s vraždou futbalistu zatknutí, ale po niekoľkých dňoch oslobodení. Avšak príbehu, že v stávkach na kolumbijského čierneho koňa šampionátu prišli títo mafiáni o veľké peniaze, neverili len naivky.
Escobarův pohreb sledovalo v uliciach Medellínu na 120 tisíc ľudí. Smútočný sprievod sa stal manifestáciou proti mafiánskej elite, ľudia brali vraždu ako hanbu národa.
„Prvýkrát v živote som sa hanbil, že som Kolumbijčan,“ napísal po vražde novinár Enrique Santos, brat súčasného prezidenta Juana Manuela Santosa.
Vrah bol odsúdený na exemplárnímu trestu – dostal štyridsaťtri rokov vo väzení, ale už v roku 2005 ho pustili na slobodu. Údajne za dobré správanie.
