Stovky žien na Ukrajine v roku 2014 opustili svoje bežné životy, prácu a rodiny, aby bojovali proti Ruskom podporovaným separatistom na východe krajiny. Prešli pritom len krátkym tréningovým procesom a nemali prakticky žiadne skúsenosti s bojom. Tieto študentky, akademičky, úradníčka a matky si vzali na starosť celú paletu armádnych rolí. A postupom času sa zo zdravotníčok stali uznávané odstreľovačky a zberačky informácií.

„Zažili rovnaké hrôzy vojny ako ich mužskí kolegovia,“ napísal americký server Defense One, ktorý hovoril s niekoľkými príslušníčkami ukrajinských vojenských zložiek o ich zážitkoch na frontovej línii.
„Nikdy som si nemyslela, že by som do rúk brala zbrane. Nechápem ľudí, ktorí sa so zbraňami fotia,“ povedala reportérovi Julia Matvienková, ktorá má v armáde prezývku „Veverica“. V roku 2014, keď vypukli boje na východe Ukrajiny, opustila svoju prácu ekonómky a stala sa zdravotníčkou. „Počas prvého roka vojny som verila, že by som mohla ako dobrovoľník pomôcť a robila som všetko preto, aby som pomohla,“ vysvetlila.
Zbrane vzala do ruky prvýkrát až keď pracovala za frontovou líniou v márnici, ktorá sa dostala pod paľbu artilérie a vojakov. Vtedy sa rozhodla, že bude strieľať späť. „Pochopila som, že ako dobrovoľník nebudem dosť výkonná. Vtedy som sa rozhodla urobiť všetko, čo bude v mojich silách, aby som sa stala sniperkou. A začala som ako odstrelovačka zabíjať nepriateľov,“ povedala Matvienková, ktorá už štyri roky skúma bojisko cez optiku svoje zbrane.
Podľa jej kolegov sa stala neuveriteľne cennou členkou tímu. „Keď nepriatelia počujú o žene sniperke, okamžite sa pakujú z cesty. Boja sa nás. Na fronte totiž ženy nestrieľajú ako muži. Je veľmi zložité pochopiť, ako ženy myslia aj ako sa pohybujú,“ dodala. „Navyše sa správame úplne inak ako Rusi.“

 Granáty v  podprsenke 

Tréning, ktorý ženám armáda poskytla, však nebol plnohodnotný. „Bála som sa dokonca používať granáty,“ opísala Andriana Susaková. Na front sa dostala v roku 2014, nedostala dobré vybavenie ani padnúce uniformu. „Granáty som nosila v podprsenke, aby som ich nestratila.“
Hoci niekoľko mesiacov strávila v prednej línii, nebola vraj podľa svojich slov „pripravená zabíjať“. Potom ale prišla ofenzíva a niekoľko priateľov separatisti zabili len pár metrov od jej pozície. „Vtedy som pochopila, že môžem zabíjať, že môžem brániť svoju krajinu so zbraňou v ruke.“

Po zásahu sniperom z 2,5 kilometra sa rozletelo telo na niekoľko kusov

Napriek tomu, že sú ženy aj podľa vojakov veľmi užitočnou súčasťou armády, velenie sa k nim príliš prívetivo nespráva. Napríklad sa žiadna z 54 tisíc slúžiacich žien nemôže stať dôstojníčkou a podľa projektu Invisible Battalion (Neviditeľný batalión), ktorý sa zaoberá rolou žien v ukrajinských vojenských zložkách, len 6282 z viac ako 54 tisíc vojačiek má „status bojovníčka“, hoci ich viac ako 10 tisíc slúžilo v prednej línii.
Situácia sa ale zlepšuje a od roku 2017 sa ženy môžu uchádzať o prácu v 63 kategóriách. „Aj náš tréning sa zlepšuje. Keď som prišla do armády, neexxistoval ani program psychologickej prípravy, ani streľby, nič. Teraz už tieto veci sú a aj chirurgická príprava,“ dodala Susaková.
Od vypuknutia konfliktu v roku 2014 sa Kyjev s povstalcami dohodol už na niekoľkých desiatkach prímerí, ktoré ale väčšinou netrvala dlho. Hoci intenzita bojov na Donbase postupne klesá, oddelenie vojsk je fakticky prvým hmatateľným výsledkom mierového procesu, na ktorom sa účastníci konfliktu dohodli v roku 2015 v bieloruskej metropole Minsku.
Kvôli bojom medzi ukrajinskou armádou a proruskými povstalcami zomrelo od začiatku konfliktu vyše 13 tisíc ľudí.

SÚVISIACE ČLÁNKYVIAC OD AUTORA