Vojna na Ukrajine naplno odhalila nielen priepasť medzi východom a západom Európskej únie, ale aj fakt, že ani štyri krajiny s podobnou geografickou polohou a históriou sa nemôžu oprieť o spoločné záujmy, keď dôjde ku skutočnej kríze. Spolok zažil svoju hviezdnu hodinku v čase, keď všetkých členov viedli populistické vlády, ktorých najväčšou starosťou boli silácke výroky smerom k Bruselu. Ideálne nie za cenu straty prístupu k únijným fondom.
Padol Visegrád? Je čas formovať nové partnerstvá?
Táto idyla sa postupne drolila so zmenou politických pomerov na Slovensku a v Česku. Od začiatku ruskej invázie sa vo V4 vlastne len čakalo na to, či maďarské voľby takisto prinesú zmenu, ktorá by umožnila v partnerstve zmysluplne pokračovať. Tieto nádeje sa nielen nezhmotnili, hlasovanie naznačilo, že problémy možno väzia hlbšie ako vo vládnucej šupke.
V podstate jedinou nádejou opozície v závere zápolenia bola možnosť, že Maďari Orbánovi neodpustia jeho zhovievavý prístup k Rusku, ktorý pramení z pragmatizmu a nepriateľstva k Ukrajine. Ústavnú väčšinu pre Fidesz možno však ťažko čítať inak ako ako pomerne silný súhlas Maďarov s týmto postojom. Krajina si tak dobrovoľne zvolila cestu do únijnej izolácie, v ktorej môže ďalej živiť svoj trianonský komplex, a možno dokonca spoločne s Ruskom snívať o rozpade Ukrajiny, ktorý oslobodí maďarskú menšinu v Zakarpatí a navráti región do „veľkého“ Maďarska.
Maďarsku nikto nebude určovať, kto tu má žiť, povedal Orbán k zmene ústavy
