Sprvu to vraj považoval za hlúpy vtip, pretože snáď každý vie, že tu za vojny býval neslávne známy koncentračný tábor a predpokladal, že by nikoho nenapadlo tu stavať ďalšie. Potom ale zistil, že naozaj ide o seriózne pracovné ponuku českej agentúry a tak sa prihlásil. Michal prešiel výberovým konaním, jazykovú skúškou a potom mohol do Nemecka naozaj za prácou odísť.
Kde slúžiš?
Ja pracujem neďaleko bývalého koncentráku Dachau, asi tri kilometre vzdušnou čiarou, je to u Karlsfeld, administratívne oblasť Dachau, v nafukovacie hale bývalých tenisových kurtov.
O akú ide prácu a čo plat a zázemie?
Tak, je to tu lepšie, než bol plat policajta v ČR a hlavne nás tu berú inak, v Česku je „sekuriťák“ niktoš a ľudia sa tak k nim správajú, tu je to ale úplne iné. Bývame na ubytovni neďaleko tábora, do práce nás vozia autami, slúžime dvanástky a stravujeme sa sami. Síce sme mohli mať jedlo rovnaké ako utečenci, ale z dôvodu chorôb medzi nimi, sa snažíme maximálne vyhýbať všetkým možným rizikám nákazy.
Ako sú utečenci ubytovaní, aký majú program, čo vlastne robia?
Nafukovacie hala je rozdelená na spaciu časť, ktorá je rozdelená na kóje 3 × 3 metre a v každej je 6 ľudí. Majú tam poschodové postele a vlastné skrinky. V druhej časti je jedáleň. Všetko je úplne nové, zakúpené len pre nich. Videl som, ako sú ďaleko prísnejšie strážení v Česku, čo je plne pochopiteľné, pretože jednak vstupom do krajiny porušili zákon a potom je tiež medzi nimi obrovské množstvo ľudí s falošnou identitou, ktorí pre Európu predstavujú veľké riziko.
Nemci sú ale šialení, nikoho tu nedrží, utečenci majú nielen voľný pohyb po tábore, ale môžu chodiť aj do mesta, respektíve po celom Nemecku. Nie je nijako neobvyklé, keď kamsi odchádzajú taxíky alebo sa odniekiaľ vracajú, ako toto nemecká tajná služba rieši a ako zabezpečí, aby medzi nimi neboli teroristi, mi zostáva úplnou záhadou.
Denný program nie je nijako organizovaný, 9 -10.30 raňajky, 13.30 – 15.00 obed, 17.30 – 19.00 večera, v medzičasoch väčšinou každý deň prebiehajú kurzy nemčiny alebo iné voľnočasové aktivity. Pracujú tam úradníci charity, úradníci mesta i ďalších inštitúcií. Organizujú pre nich tiež rôzne športové alebo kultúrne podujatia. Inak si ale naozaj robia úplne čo chcú, nie je tu ani budíček ani večierka.
Čo vlastne robíte vy?
Strážime požiarne východy, aby ich nikto neotváral, pri určitom počte otvorených dverí by totiž hrozilo zrútenie haly, čo oni ale nepochopia a snažíme sa ich tiež naučiť, že vo vnútri sa nefajčí. Strážime tiež bezpečnosť úradníkov, ktorí tu pracujú. Samostatná kapitola je výdaj stravy, vznikajú medzi nimi konflikty a napádanie, a radi útočia na obsluhu cateringu.
Oni napadajú personál?
Pravidelne. Aby si pochopil, oni nás všetkých naozaj majú len za sluhov, ktorí sú tam pre nich a musia im plniť priania. Oni sú permanentne s niečím nespokojní, s množstvom jedla, s kvalitou, s poskytovanými službami a neustále si nárokujú nejaká svoje ďalšie práva.
A aké teda majú jedlo?
Raňajky sú studené, dostávajú salámy, syry, pečivo, kornfleky, celozrnové produkty, jogurty, mlieko, vajíčka, ovocie a samozrejme sa im to obmieňa.
Obedy sú teplé jedlá, varí sa samozrejme bez bravčového a majú na výber z dvoch jedál, vždy mäsité a vegetariánske. Večera býva ako raňajky studená a výber je podobný ako na raňajky.
My napríklad strážime, aby si vzali len jedno jedlo. Nemyslím, že by si nemohli pridať, to môžu, ale oni si napríklad chcú vziať dve jedlá, vyjesť len to, čo im chutí a ostatné vyhodiť. Ono sa tu nepredstaviteľne jedlom plytvá. Je úplne normálne, že si niekto vezme jedlo, pričuchne k nemu, celé ho vyhodí a ide si pre to druhé.
Je zo strany nemeckého vedenia snaha o zmeny, napríklad v tom plytvanie?
Naopak, jeden nedávny príbeh. Prišli dodávky so zimným oblečením a utečenci zadarmo dostali, topánky, nohavice, mikiny a svetre. Niekoľko z nich potom obratom ruky veci, ktoré boli úplne nové a väčšinou známych a kvalitných značiek, obratom ruky niekde predali a potom prišli nafasovať znova. My sme na to prišli a vydať odmietli. Utečenci potom na nás zavolali nemeckú políciu, ktorá dorazila a nariadila nám veci vydať druhýkrát.
Povedz nám niečo o konfliktoch a bitkách.
Tie sú na dennom poriadku, bitky vzniknú z akejkoľvek maličkosti. V tábore máme Nigérijčanov, Pakistancov, černochov z Pobrežia Slonoviny, Senegalcov, Afgancov a oni sa medzi sebou pobijú kvôli akejkoľvek maličkosti, treba predbiehania vo fronte. Platí tu, že Arabi sa neznášajú s černochmi a sú medzi nimi stále konflikty.
Konflikty medzi nami, myslím ochrankou a utečencov, sú vždy z dôvodu, že si myslia, že sme ich sluhovia a musíme im plniť priania. Nemci ich v tomto podporujú, zjednodušene platí, že ak má utečenec prianie, malo by mu byť splnené.
My máme zákaz sa do bitiek akokoľvek angažovať a nesmieme použiť násilie. Jediné čo smieme je to, že sa ich môžeme pokúsiť ukecať a keď to nepomôže, voláme políciu.
Už nás aj kameňovali, to robia veľmi radi. Oni sa strašne boja fyzického kontaktu, radi ustúpia o pár metrov ďalej a celá tlupa začne hádzať kamene, čo je tu jednoduché, pretože pod stanom je všetko vysypané štrkom a okolo sú kamene tak veľkosti päste, proste ideálne na hádzanie.
Oni vás kameňovali? Prečo preboha?
Oni si nesmú nosiť jedlo do spální. Kolega jedného upozornil, že s jedlom tam isť nesmie, tak černoch to jedlo po ňom hodil. Kolega nevydržal, siahol po ňom a okamžite bola hromadná bitka, my sme ustúpili, opäť dorazila polícia, niečo ako naše poriadková, ale ako vždy nezasiahli, len nastúpili do radu a začali ich ukecávať policajti z ich antikonfliktného tímu. Iba im opäť vysvetlili, že my sa v Európe nekameňujeme a samozrejme k žiadnej represiu nedošlo.
Večer toho kolegu opäť napadli a opäť kameňovali, my sme zase volali políciu, ale opäť sa len vysvetľovalo. Tresty nepadli žiadne.
Aké prostriedky a výzbroj máte na svoju obranu?
Smiech … V Nemecku zbrane? Máme striktne zakázané akékoľvek zbrane, teda ani slzný plyn či obušky, nemáme vôbec nič.
Najhoršie služba je v detskom tábore, oni totiž hovoria deti mladíkom od šestnástich do dvadsiatich. Zažili sme Somálčana, ktorý ráno vyhodil raňajky, išlo o nejaký tvrdý syr, kuraciu mortadelu a ovocie, vraj, že toto jesť nebude, rovnako tak potom vyhodil aj obed, bolo filé so zemiakmi, a že sa ide najesť do mesta. Vrátil sa popoludní opitý a že chce jedlo, ukazovali sme mu, že večera bude za tri hodiny, ale on vnikol k nám do našej služobnej miestnosti a začal nám prehrabávať veci, že mu musíme niečo dať. Kolega sa ohradil, tak Somálčan vzal metlu a začal rozbíjať veci. A my v žiadnom prípade nesmieme zasiahnuť, pretože ide o dieťa. Konkrétne tento na to ale náhodou doplatil, pretože polícia zistila, že toto „dieťa“ má dvadsaťdva rokov a že ide o bývalého člena somálskej paradesantnej jednotky.
Koľko tam máte utečencov a odhadneš, koľko ich skutočne uteká pred vojnou a koľko je „ekonomických“?
V našom tábore máme 300 utečencov. Myslím, že skutočne vojnový nie je žiadny, skôr všetci prišli z ekonomických dôvodov a prácu 95% nechce.
O tom, že sa nemýlim, svedčia jasná fakty. Do samosprávy tábora sa iniciatívne zapája asi 15 utečencov, ostatné sa celé dni váľajú v kójach, sedia pri televízii alebo sa potulujú po okolí, šialené tiež je, že Nemci po nich nevyžadujú akékoľvek zapojenie, dokonca nemusia po sebe ani upratovať. Na vlastné oči som videl, ako počas hádky po sebe hádzali odpadkové koše a obsah potom rozšliapali po zemi. Potrestaná potom bola nemecká upratovacia služba, že toto neodstránila včas.
Prečo myslíš, že sa Nemci takto správajú?
Myslím, že to bude komplex z vojny, kedy sa Nemci celej Európe, ale hlavne sami sebe snaží hystericky dokázať, že sú už vlastne úplne iní Nemci.
