Spolu s dcérkou odumrel aj veľký kus mojej duše

Niekedy, keď stojím pri Aninkinom hrobe, pýtam sa samej seba, či to nie je iba zlý sen, z ktorého sa raz zobudím a všetko bude ako predtým, ako vtedy, keď sme boli ešte šťastná rodina. Aninka nie je mŕtva, v mojej hlave netrieskajú tupé kladivá a moja dcéra má celý život ešte pred sebou.

Ale, žiaľ, je to trpká pravda. V tomto hrobe leží moje dieťa, moja dcéra. Dožila sa iba 18 rokov a vzala si život. Z nešťastnej lásky.

Mala 16, keď sa zaľúbila do Dušana. Bol od nej o dva roky starší. Videla som tú žiaru v jej očiach, ľahkú červeň na lícach. Vedela som, že naša malá-veľká sa zaľúbila. Zo svojej lásky nerobila veľkú vedu, ale vyzerala, akoby sa vznášala na oblaku, smiala sa spievala, bola veselá ako mačiatko.

Jasné, že sme sa s Dušanom zoznámili aj my, rodičia. Bol to normálny chlapec, ktorý ukončil maturitu a nastúpil na vojenskú službu v civile. Považovala som ho za milého a celkom zábavného. Môj muž bol trocha iného názoru. V Dušanovi videl ľahkomyseľníka, na ktorého nie je žiadne spoľahnutie. „To je iba tvoja otcovská žiarlivosť,“ doberala som si ho. „Pre teba by nebol žiadny dobrý, lebo Aninka je tvoja dcéra.“ Okrem toho, vedela som, že je to Aninkina prvá láska. Iste to nie muž na celý život. V tejto chvíli bolo dôležité, že je šťastná a jedine to bolo dôležité.

Šťastie však vydržalo iba krátko. Po istom čase som si všimla, že Dušanovo meno sa už tak často doma neskloňuje a otázkam na jeho osobu sa vyhýbala. Keď sa jeden z mladších bratov spýtal, kde je Dušan, a prečo k nám už nechodí, Aninka vybuchla  s tvárou zaliatou slzami vykríkla, nech jej všetci dáme pokoj. Potom zabuchla dvere na svojej izbe.

V ďalších dňoch sa trocha upokojila, ale na tvári bol vidieť žiaľ. Nedalo mi to pokoj. Vysliedila som okamih, keď sme boli samy dve a priamo som sa jej spýtala. Rozplakala sa a vrhla sa mi do náruče. Potom si vyliala celé srdce: Dušan začal spávať s inou a povedal, že ak mu Aninka nenechá jeho slobodu, rozíde sa s ňou. On vraj nie je muž iba pre jednu ženu. „Choď si po svojom, ak sa ti nepáči, ja ťa nedržím,“ povedal jej, keď ho prosila o vernosť.
„Má pravdu,“ povedala som dcére. „Nechaj ho, nech si robí, čo chce. Rozíď sa s ním. Z toho nič vážne nebude, keď sa takto správa od začiatku.“
„Nemôžem, ja ho strašne ľúbim. Nemôžem bez neho žiť.“

Bolo úplne nezmyselné presviedčať ju, že Dušan nie je jediný chlapec na svete, že takých ešte stretne na celé tucty, takých, ktorí sa k nej budú oveľa lepšie hodiť. Nemalo zmysel jej vysvetľovať, aby mu nenadbiehala, aj tak ma nepočúvala. V duchu som si hovorila, všetci sme to zažili, čas všetko zahojí.

Mýlila som sa. Aninka bola na Dušana tak fixovaná, že si od neho nechala všetko, nechala sa ponižovať, odpustila mu každú neveru. Dva roky trpela a stále dúfala, že sa Dušan zmení a že bude patriť iba jej.

Dušan Aninke veľmi ubližoval. Prichádzal a odchádzal ako sa mu zachcelo, niekedy zostával pri nej celé dni a potom sa celé týždne ani neukázal. Vedel dobre, že Aninka bude vždy poruke, vedel, že ju nájde, nech sa zjaví, kedy chce. Ale veď ona ani nič iné nerobila, iba naňho čakala. Jej školské výsledky sa začali prudko zhoršovať, jej záujmy sa vytratili ako vlaňajší sneh.

Myslím, že mal radosť z toho, keď ju mohol mučiť a trápiť. Dokazovalo mu to, akú má nad ňou moc. Dokonca, aj keď sa vyspal s jej najlepšou kamarátkou Hanou, Aninka zviedla vinu na ňu, na kamošku, s ktorou chodila do materskej škôlky a jemu, padúchovi odpustila. Kamarátstvo s Hanou sa rozpadlo, láska k Dušanovi pretrvala.

Bola strašné sa prizerať, ako dcéra chradne, aká je zúfalá, ako sa nám stráca pred očami. Jej život sa scvrkol na jediný cieľ: čakať na Dušana a potom mu odpustiť.

Spolu s mužom sme sa neustále snažili Aninku presvedčiť, aby sa Dušana vzdala. Pokúšali sme sa o to neúnavne, trpezlivo a s pochopením. Ale občas aj zlostne, vyčítavo a tvrdo. „Spamätaj sa konečne! Skonči s ním a daj mu pokoj!“

Po takýchto slovách sa Aninka úplne zrútila a my sme radšej mlčali. Zo súcitu, ale aj zo strachu. Každá výčitka jej žiaľ ešte znásobovala, niekedy vyzerala, že tým žiaľom ozaj pukne.

Krátko pred jej osemnástymi narodeninami sa spolu dôkladne vyrozprávali a uzmierili. Na oslavu však Dušan neprišiel. O dva dni neskôr jej chladnokrvne šplechol do tváre, že je medzi nimi definitívny koniec. Našiel lásku svojho života a basta: „Daj mi konečne pokoj! Si jedna obyčajná chudera!“ povedal bezcitne a odišiel.

To bolo pre moje dievčatko priveľa. Už nemala silu o Dušana bojovať, už nemala silu sa zmieriť s faktom, že je preč. Radšej chcela zomrieť.

Dostali sme list na rozlúčku spolu s oznámením, že je mŕtva. Napchala sa liekmi a skočila z okna na deviatom poschodí. Súdny lekár nás ubezpečoval, že netrpela. Rovnako aj svedkovia jej zúfalého činu, ktorí náhodne išli po ulici. Zostala nám iba spomienka na šťastné detstvo, dospievanie. Ale aj na dva posledné roky, ktoré pretrpela.

S mojou dcérkou odumrel aj veľký kus mojej duše. Keby som nemala ešte dvoch synov a manžela, – nemohla by som ďalej žiť. Ale našťastie musím – aj s tou hroznou bolesťou v srdci, ktorá nikdy nepominie.