Dcéra: Ako sa cítiš pred zajtrajšou cestou do španielskej Marbelly?
Otec: Myslím, že to bude jeden z najkrajších a najhodnotne-jších kultúrnych zážitkov môjho života. Vďaka organizátorom tohto podujatia, zakladateľom Danubiana Meulensteen Art Museum, sa bude v kultúrnom stredisku Cortijo Miraflores v Marbelle pod záštitou primátorky tohto čarokrásneho mestečka, konať výstava slovenského umenia, na ktorej sa bude prezentovať súčasné slovenské umenie z tvorby tridsiatich slovenských výtvarníkov. Výstava slovenského umenia v takom rozmere v zahraničí je vzácnosťou, preto som plný očakávaní. Verím, že bude mať úspech. No a teším sa, že si tie krásne pláže a more aj trochu užijem. Hoci moje znamenie je býk, myslím že som mal byť skôr ryba, môj živel je voda.
Dcéra: Dlhé roky ti prislúcha titul „nestor slovenského umenia“. Tak figuruješ aj na zozname slovenských umelcov v rámci výstavy v Španielsku. Skrátka, si najstarší (viem, že to nerád počuješ, ale je to tak), porozprávaj, aká bola tá tvoja cesta od počiatku po dnešok…
Otec: Máš pravdu, som najstarší z mojej generácie (skoro všetci moji spolupútnici sú už v umeleckom nebi) a t te; cesta bola naozaj dlhá, ale krásna, často dosť boľavá, a to v pravom zmysle slova. Keď si premietnem tie tony hliny a sadry, ktoré prešli mojimi rukami, koľko som sa nalietal po rebríkoch a lešeniach, niekedy som býval taký unavený, že som sa celé noci prehadzoval a nedokázal som zaspať.
Je všeobecne známe, že k umeniu ma priviedol otec, sochár nesmierne talentovaný a pracovitý. Nielenže bol talentovaný, ale bol aj mojím prvým učiteľom, a veru, bol tým najprísnejším a najnáročnejším akého som v živote stretol. Keď si to spätne zvažujem, asi som si nemohol želať lepšieho. Ale v pätnástich som to videl ináč.
Dcéra: Už v pätnástich si vedel, že z teba bude umelec?
Otec: To nie, v tom veku má chalan ako vtedy ja, kopu snov a tak ako ostatní, aj ja som každý deň chcel byť niekým iným. Jednoducho –musel som otcovi pomáhať. V otcovom ateliéri som sa motal už ako malé decko, mal som rád jeho atmosféru, tú neopakovateľnú vôňu …
Prečo dvojka z kreslenia
Dcéra: Musím ti skočiť do reči, na tú vôňu nezabudnem ani ja, tiež som sa tam predsa ako decko tmolila, bola to vôňa dreva, terpentínu a ešte niečoho neidentifikovateľného, akurát že ja som vaše gény nezdedila. Ozaj, je pravda že si mal na základnej škole z kreslenia dvojku?
Otec: Áno, spomínam si, že otec šiel vtedy do školy, chcel vedieť prečo tá dvojka, no a učiteľka mu povedala, že kreslím úplne ináč ako ostatní. Na to otec so spokojným úsmevom odišiel. Odmalička som rád maľoval, všade a všetko, a on už vtedy vedel, že tie papiere neničím nadarmo.
Dcéra: A opapa ťa pripravoval aj na prijímačky na vysokú školu, mal si ísť do Prahy, ty si však začal študovať v Budapešti, ale doštudoval si v Prahe. Ako to vlastne bolo?
Otec: Tesne pred prijímačkami vznikol Protektorát a okupačné úrady zakázali všetky české vysoké školy. Tak som sa vybral do Budapešti, kde som po prvý raz nasal atmosféru Európy. Na pohovor prišli Taliani, Francúzi a mnohé iné národnosti. Pamätám si, že sme mali nakresliť podľa živej predlohy akt. Najprv som chvíľu predýchaval fakt, že pred nami sedí naozaj nahá žena z mäsa a kostí a potom som sa začal sústreďovať a kresliť. Ešte som poriadne ani nezačal a už mi jeden z profesorov buchol na papier pečiatku, že hotovo. Zaskočený som sa opýtal, že prečo? A na tú odpoveď nikdy v živote nezabudnem „aby si si to prípadnými opravami nepokazil“ a hneď na to sa ma opýtal, či si vyberiem maliarstvo alebo sochárstvo. Neváhal som ani sekundu, rozhodla rodinná tradícia.
Po troch bezstarostných študentských rokoch mi prišiel povolávací rozkaz a štúdium som musel prerušiť na tri roky, teda až do konca vojny. Po vojne som šiel do Prahy zisťovať, ako by som mohol pokračovať v štúdiu. Bol som odhodlaný začať aj od prvého ročníka. Keď si profesor Pokorný prezrel moje práce, okamžite ma zaradil najprv do tretieho a po absolvovaní ročníkovej práce do štvrtého ročníka. Asi to budú práve tie študentské roky, ale obe tieto mestá mi prirástli k srdcu a vždy sa tam rád vraciam, pričom nestačím žasnúť, ako sa rozrástli a zmenili. Ale tá ich stará atmosféra tam stále pre mňa je.
Prvá práca
Dcéra: Ktorá bola tvoja prvá práca po skončení školy?
Otec: Ešte som študoval, keď v Baťovanoch, dnešnom Partizánskom, práve dokončili kostol a jeho projektant, profesor Karfík, ma oslovil a poveril jeho výtvarným dotvorením. Mala tam byť trojmetrová socha Krista, ako ústredná plastika, reliéfy Snímanie z kríža a Svätá rodina, dvanásť figúr svätých apoštolov a reliéfy Via dolorosa a Krížová cesta. Neveril som vlastným ušiam, to všetko som mal vytvoriť ja sám a pritom ešte študovať. Trvalo mi to vyše dva a pol roka. Medzitým sa politická situácia na Slovensku začala vyostrovať, dôstojného pána, doktora Zaťka zavreli a ja som bol rád, že som v Prahe stihol doštudovať. Bola to moja prvá práca a dnes môžem s určitosťou povedať, že najťažšia a výtvarne najrozsiahlejšia. Nedá sa porovnať so žiadnym z monumentov, ktoré som neskôr vytvoril. Ale keď máš necelých tridsať, je v tebe toľko elánu a síl, že ťa nemôžu zastrašiť ani vypočúvania na polícii. Nebudem zo seba robiť hrdinu, ale bol som ako rozbehnutý vagón a na začiatku tvorivého rozletu, okrem toho čerstvo ženatý. Neskôr, počas rokov normalizácie, mi bolo to Partizánske toľkokrát súdruhmi vytýkané, ale kostol ostal stáť v plnej kráse a oni sa neopovážili naň siahnuť a moje dielo zničiť. Krásny zážitok a pocit zadosťučinenia som mal pár rokov po nežnej revolúcii. To na margo toho bububu zo strany komunistov, keď ma pozvalo mesto Partizánske na udelenie zápisu čestného občianstva. Toľko kytíc som v živote nedostal a ešte mi aj na mieru vyrobili topánky.
Z niečoho sa žiť musí
Dcéra: Niečo som predsa po tebe zdedila, učiteľské gény. Vôbec si neviem predstaviť teba, umelca – bohéma, ako vysokoškolského pedagóga.
Otec: Bohém-nebohém, z nie-čoho sme žiť museli. Dokončil som Partizánske, narodil sa tvoj brat a vtedy som dostal ponuku z Fakulty architektúry SVŠT učiť modelovanie a kreslenie. Sedem rokov som tam pôsobil ako odborný asistent, okrem toho som mal aj svoj ateliér a možno si zdedila po mne aj môj svojský prístup k študentom „si talent, máš na to, teraz ti zápočet nedám, neflákaj to, príď (na čierno) pre mňa za mňa aj päťkrát, ale spamätaj sa“ a ono to vždy nejako vyšlo. Preto teba aj mňa mali študenti vždy radi, lebo sme k nim pristupovali síce prísne, ale ľudsky. A koľkí študenti vďaka takémuto prístupu školu úspešne skončili….
Dcéra: Počas svojich ciest po svete si spoznal veľa umelcov, ktorý z nich v tebe zanechal ten najväčší dojem?
Otec: Jednoznačne Henry Moore. Génius medzi umelcami, šarmantný pán. S manželkou sme ho navštívili v jeho dome v Anglicku. Dve hodinky strávené v jeho prítomnosti sa mi navždy vryli do pamäti.
Dcéra: Nikdy som sa ťa neopýtala, ktorá je tvoja najobľúbenejšia socha. Dá sa vôbec na tú otázku odpovedať?
Otec: A vieš, že nedá. No keby som naozaj musel odpovedať, tak by som možno povedal, že vždy tá posledná.
Dcéra: Vyzvali ma, aby som opísala svojho otca troma vetami.
Otca, alebo umelca? Otec? Najlepší na svete, lebo keď mi dal domáce väzenie na tri dni za neporiadok v izbe, už na druhý deň sa čudoval, prečo som doma, skrátka on si žil vo svojom svete umenia a na nejaký rodičovský príkaz okamžite zabudol. Ešteže nám vládla mama pevnou rukou. Najlepší, lebo každý večer prichádzal z atelié-ru, keď sme mali ísť spať a vymýšľal nám rozprávky a neraz sa ešte vracal späť pracovať. Každý víkend sme chodili do prírody, učil nás strieľať z luku, zo vzduchovky, hádzať nožmi, boli sme tá winetuovská generácia, vlastnoručne nám vyrábal tomahavky, luky, šípy, indiánske nože. Plnil mne aj môjmu bratovi každý detský sen, naučil nás lyžovať, korčuľovať, plávať, kupoval nám domáce zvery od kozy cez škrečka, mývala, fenka ušatého až po nášho prvého psa Maura. A ako umelca? To si netrúfam, to nech posúdia iní ….
Dcéra: A na záver, koho zo svojich priateľov by si odporučil ako zaujímavého na ďalší rozhovor?
Otec: Poznal som a poznám toľko zaujímavých ľudí, každý z nich je niečím osobitý. Nie, neviem vybrať jedného, toto bola asi najťažšia otázka nášho rozhovoru.
Halina Bartfayová
Utorok 04. Mája 2010
