Strach a hromadné samovraždy celých rodín boli sprievodným javom posledných mesiacov druhej svetovej vojny. Dobrovoľne zo sveta odchádzali predovšetkým nacistickí prominenti a tiež ľudia, ktorí mali na rukách krv. Do prvej skupiny patril aj zastupujúci starosta Lipska Ernst Kurt Lisse.
Je zaujímavé, že k samovraždám rodín nedochádzalo len tam, kde hrozil skorý príchod Červenej armády, ale dialo sa tak aj na spojeneckom fronte, hoci v menšom meradle. Lipsko bolo jedno z miest, ktoré obsadili spojenci. 18. mája 1945 sa dvaja vedúci predstavitelia mesta rozhodli spáchať samovraždu v budove Novej radnice.
Lisse sa rozhodol, že zomrie aj so svojou ženou Renatou Stephaniou a dcérou Reginou. Sadli si spoločne do jednej izby, Ernst za stôl, žena do kresla a dcéra na pohovku. Všetci rozhrýzli kapsule s kyanidom a do niekoľkých sekúnd boli mŕtvi. Američania ich našli, akoby si len zdriemli. Bol to ale večný spánok. Vo vedľajšej izbe podobne „odpočíval“ mŕtvy starosta a jeho rodina.
Vedúci predstavitelia mesta Lipska si vzali život podobne ako tisíce ďalších ľudí. Možno neboli masoví vrahovia, ale iste mali na rukách krv. Predovšetkým sa ale nevedeli zmieriť s tým, že ich čaká hanba, väzenia, poníženie a de facto koniec zmysla ich existencie. Svoj život totiž príliš spájali s nacistickým režimom a iná budúcnosť, ako nacistická, pre nich skrátka neexistovala.
Svoju úlohu tiež zohrala propaganda, ktorá išla na plné obrátky až do posledných dní. Ľuďom bolo opakované, že v prípade porážky ich čaká smrť, mučenie a znásilňovanie, že Rusi ani spojenci nenechajú nikoho nažive a všetkých čaká poroba, utrpenie a smrť. Mnoho ľudí tomu podľahlo, a preto sa rozhodli vziať so sebou na druhý svet aj svojich najbližších. Do konca vojny tak spáchalo samovraždu 8 z 21 oblastných vodcov NSDAP, 7 zo 47 veliteľov SS a polície, 53 z 553 armádnych generálov, 14 z 98 generálov letectva a 11 z 53 admirálov a bezpočet vojakov s nižšími hodnosťami.
