Na pôrodnom oddelení sušickej nemocnici umierajú deti. Lekári to moc neriešia. To sa jednoducho niekedy stáva. Lenže ich nezáujmu už dlho využívala tamojšia zdravotná sestra. „Ľahkomyseľnosť lekárov, ktorí nezisťovali pravú príčinu úmrtí detí, ma prakticky utvrdila v tom, že sa nemusím ničoho báť,“ priznáva „Sušická beštia“ po svojom zatknutí. A preto v nemocnici vyčíňa ďalej. Deformuje deťom hlavičky a láme im ručičky…
Zdravotnú školu v Klatovoch dokončila Maria Fikáčková v roku 1955 a potom nastúpila na pôrodné oddelenie sušičkej nemocnice. Bola snaživá, pracovitá, láskavá a jej kolegovia si ju nemohli vynachváliť. Primár z nej chcel dokonca, aj napriek jej mladosti, urobiť vrchnú sestru.
Lenže krátko nato začala jej cesta beštie, ktorá bez zľutovania vraždila novorodencov. Prvé bábätko zavraždila v rovnakom roku, kedy na oddelenie nastúpila. Zistila, že nedokáže zniesť detský plač, a to dieťa stále plakalo. Snažila sa ho utíšiť, ale márne. Doháňalo ju to k šialenstvu. A tak, keď nepomohlo utišovanie, rozčúlila sa a začala dieťa biť. „Bezpečne si pamätám, že dieťa som bila do hlavy a pŕs,“ vypovedá neskôr. Bábätko prestalo plakať a sestra pokračovala vo svojej práci. A dieťa umieralo. Lekári to neriešili – zrejme došlo na popôrodné komplikácie, to sa predsa stáva.
Na detský plač si nedokázala nikdy zvyknúť, úplne ju mučil. Keď bola z dohľadu svojich kolegov, menila sa tá milá sestrička v monštrum. Keď mala službu, začala plakať len pár hodín staré dievčatko. Nebola k utíšeniu a Fikáčková to opäť nedokázala zniesť. „Rozčúlilo ma to do tej miery, že som sa obrátila k postieľke a rukou som uchopila dieťa za pravé ucho a prudko mykla… potom som uvidela krv,“ spomína neskôr. Lenže čo s tým? Rozhodla sa, že bude tvrdiť, že sa to prihodilo nešťastnou náhodou, keď dieťa zdvíhala. A všetci tej milej mladej dievčine verili.
Nedlho potom na oddelení ležalo pár hodín staré bábätko a päťtýždňové dievčatko a bez prestania plakali. A ani jedno sa nedalo utíšiť. A tak Fikáčková k novorodencovi pristúpila a začalo ho stláčať. „Pri stlačení hlavičky som cítila, ako sa mi do nej boria prsty, ale necítila som v tomto okamihu žiadne praskanie lebečných kostí, iba som cítila, že hlavička povoľuje,“ rozpráva sestra. „Cítila som, ako ma zalieva vlna slasti a zároveň príjemné rozrušenie. Po chvíli všetky emócie zmizli.“ Lenže dieťa ďalej zúfalo plakalo. Fikáčková ho chytila za ruku a skrútila ju. Zlomiť bábätku obe ruky išlo prekvapivo ľahko. A dieťa konečne zmĺkol. Pustila ho a ďalej pokračovala v skladaní plienok. Lenže začala plakať aj staršie dievčatko. Aj ju Fikáčková chcela utíšiť. Aj jej začala drviť hlavičku. A tá bola stále tak krehká, že pod tlakom rýchlo povolila. Obe deti na oddelení umierajú. Hoci sestra tvrdí, že lekári boli k umieraniu detí ľahostajní, dve mŕtve deti v jeden deň ich pozornosti neunikli, a rozhodli sa pre pitvu. Tá na prekvapenie všetkých ukázala, že smrť nastala cudzím zavinením a patológovia ihneď informovali primára. O štyri dni neskôr do sušičkekej nemocnice prišla polícia a okamžite zatkla sestru Fikáčkovú, ktorá mala osudného dňa službu. Výsluch prebiehal celú noc a sestra sa nakoniec ku všetkému priznala. A nielen k trom spáchaným vraždám. Doznala, že sa pokúsila zabiť zhruba ďalších 10 detí, tie ale, podľa jej slov, útok prežili. Bohužiaľ, mená si nepamätala, preto ich nebolo možné dohľadať, aby sa zistilo, či tieto deti kvôli jej brutálnemu zásahu neskončili mentálne alebo inak postihnuté.
Medzi ľuďmi začali kolovať mýty o tom, ako „Sušická beštia“ zapichovala deťom špendlíky do hlavičiek a bola jej pripisovaná smrť ďalších minimálne desiatich novorodencov, ale to jej nikdy nebolo preukázané. Fikáčková bola uznaná vinnou, úplne príčetnou, so sklonmi k depresiám a nekontrolovaným výbuchom hnevu a bola odsúdená na trest smrti. Dodnes je považovaná za jednu z najmasovejších vrahýň Československa a trinásteho apríla 1961 bola vo svojich dvadsiatich piatich rokoch obesená v pankráckej väznici. Bola prvou ženou popravená za kriminálny trestné činy od roku 1918.
