Sedím na terase, hľadím do sveta,
Pred očami život niekto mi premieta,
Sledujem v údive každý ľudský krok,
Sadá mi do duše čierny zármutok.
Vidím to ticho, život tam nie je,
Teraz už chápem kam ľudstvo speje,
Budovy, autá, cesty a tam továreň,
Vari ani kúsok zelene nenájdem?
Stromy sa stratili, rastliny hynú,
Vo vzduchu hromady špiny a plynu,
Slnko tak páli a svet je už iný,
Vari to všetko ľudia spôsobili?
Vraj skvelé nápady ľudia už získali,
Nevážia si zďaleka to, čo dostali,
Ženú sa životom, neznámym smerom,
Čo najrýchlejšie k ich smrteľným brehom.
Prežijú život v spoločnosti ľudí,
Samota im srdcia i tak vždy studí,
Majú možnosť spoznávať každú povahu,
No i tak sa v živote nikdy nechápu.
Vymysleli televíziu a hľadia na seba,
Zamenili to za nádherný pohľad do neba,
Celý život hľadia si navzájom do očí,
No pochopiť druhého sa nik nenaučí.
Nájdu si zmysel tam kde sa neskrýva,
Hľadajú blízkeho tam, kde nebýva,
Vrhnú sa cestou, ktorú nepoznajú,
Stačia im slová, pravdu nepýtajú.
A hľa, tam štadión plný duší,
Sotva dýchajú, srdce im búši,
Strácajú hlavu ľudské bytosti,
Tešia sa z nepodstatnej hlúposti.
Bohatý majiteľ pyšne sa nesie,
Každý deň iným autom sa vezie,
Prečo má pocit že vlastní celý svet?
Je rovnaký, má len viac bankoviek.
Na ulici deti láka zakázané,
Niektoré sú čisté, iné zanedbané,
Tu sa opijú, a tam zas bijú,
Plody čistého ovocia hnijú.
A plody stromu hriechov kvitnú do krásy,
Tento čierny svet asi nič nespasí,
Ľudstvo sa skazilo, vraj ide s dobou,
Alkohol, vraždy a drogy sú módou?
Srdce mi zovrelo keď som to zazrela,
Ako jeden človiečik hľadí do neba,
Tíško tam stál a nevnímal čas,
Vdychoval zvyšok pozemských krás.
Len málo ľudí sa mu podobalo,
Tých, čo skazu ľudstva tak nevnímalo,
Alebo len málo ľudí sa podobať chcelo,
Lebo by naň azda ľudstvo zanevrelo.
Čím hlbšie k ľuďom zablúdim,
Tím viac ich spoznať netúžim,
Čím dlhšie hľadím na tú krajinu,
Tým viac ma to láka myslieť na inú.
No je vôbec krajina plná ľudí,
Kde namiesto budíka kohút vás budí?
Kde namiesto lží a pretvárky,
Existujú skutočné priateľky?
Je tu niekde miesto plné stromov,
Miesto skromných drevených domov,
Miesto lásky a plné pokoja,
Kde len o peniaze a slávu nestoja?
Sedím na terase, hľadím do sveta,
Pred očami život niekto mi premieta,
Bojím sa hľadieť, mám z ľudí strach,
Nechali po sebe smútok a prach.
Možno si spomenú, možno je nádej,
Kde schybili a čo bude ďalej,
Možno raz nájdu to, čo vraj nebolo,
Len aby potom už nebolo neskoro.
