V šesťdesiatych rokoch minulého storočia Sovietsky zväz masívne budoval tajné bunkre na území spriateleného Poľska. Tieto bunkre vymazal z máp a zamaskoval ich proti pátraniu zo vzduchu. Dnes sú bunkre znovu prístupné a vydávajú svoje tajomstvo z čias studenej vojny. Pátral v nich aj profesor Kiarszys.
Vojenské dokumenty z doby ich stavby popisujú bunkre ako komunikačné centrá, ale záznamy sú veľmi strohé a prakticky ihneď po dokončení týchto bunkrov sa o nich prestali viesť akékoľvek oficiálne dokumenty. Sovietsky zväz aj dnešné Rusko odmietajú, že by v oných vojenských stavbách boli jadrové rakety.
Bádatelia a vedci ale tieto bunkre dôkladne preskúmali a mnohí sú presvedčení, že ich pravým účelom bolo slúžiť ako skladisko rakiet s jadrovými hlavicami. Profesor archeológie Grzegorz Kiarszys sa vypravil hneď do troch takýchto opustených bunkrov. Okrem prieskumu radarom a ďalšími technológiami tiež venoval dlhý čas analýze dokumentov vrátane satelitných snímok. Vďaka týmto znalostiam dokázal presne identifikovať úlohu, ktorú mali tieto zariadenia na šachovnici svetových mocností za studenej vojny.
Tri bunkre u obcí Podborský, Brzeźnica Kolonia a Templewo boli všetky postavené v šesťdesiatych rokoch poľskou armádou. Bunkre sú prakticky identické s tými, ktoré boli postavené vo Východnom Nemecku, Maďarsku a Bulharsku a ktoré skutočne slúžili ako sklad taktických jadrových hlavíc. Takéto bunkre boli postavené aj na území Československa a aj u nich sa dodnes špekuluje, že v nich boli jadrové zbrane.
„Hlavica mali silu od 0,5 až do 500 kiloton. Tieto hlavice boli určené k boju na tzv. Severnom fronte, teda k invázii do Západného Nemecka a ďalej do Európy. Rakety mali byť v prípade použitia naložené na nákladné automobily a odvezené na blízke vojenské letiská,“ vysvetľuje Kiarszys.
Bunkre postavila síce poľská armáda, ale boli financované Sovietskym zväzom a boli stavané podľa sovietskych plánov. Po dokončení v roku 1969 boli ihneď odovzdané kompletne Červenej armáde a naďalej už do nich poľská armáda nemala prístup. Všetky dokumenty, plány a nákresy boli následne zničené. Najviac informácií tak možno získať zo záberov družíc, ktoré má k dispozícii CIA. Tie boli pomerne nedávno odtajené a Kiarszys sa k nim dostal.
Zábery ukazujú nielen samotné bunkre, ale tiež množstvo stavieb okolo nich. Okolo bunkrov boli menšie pevnôstky, garáže a prístrešky pre vozidlá, systém zákopov, pozorovacie body, checkpointy a ďalšie opevnenie. To všetko bolo rozmiestnených v troch zónach okolo stredu, ktorý tvoril hlavný bunker. Zóna najbližšie stredu bola „zakázaná“ a práve tu boli jadrové hlavice. Prístup tam malo len niekoľko málo ľudí. Všetko bolo zariadené tak, že celá oblasť fungovala prakticky bez priameho kontaktu s vonkajším svetom, boli tu aj kúpeľne, spaľovne odpadu a ubikácie.
Kiarszys vzal do bunkra aj fyzikov s detektormi radiácie, ale tí žiadnu nenamerali. Archeológ to pripisuje vysokým bezpečnostným štandardom Sovietov. Ale existuje aj vysvetlenie, že v bunkroch nikdy žiadne jadrové hlavice neboli. Možno to pôvodne Sovieti plánovali, ale nakoniec ich tam neuložili. Naopak pre teóriu, že tam hlavice boli, hovorí práve extrémne vysoká miera bezpečnostných opatrení a najrôznejších zabezpečení.
Práve to je jeden z hlavných bodov, na ktorých Kiarszys stavia svoju teóriu. V bunkri a okolí žili celé rodiny vojakov, všetko bolo ako nejaký plávajúci ostrov uprostred lesov. Komunikačné centrum je samozrejme dôležité, však taká miera zabezpečenia nebola u týchto typov bunkrov bežná. Naopak tam, kde boli jadrové zbrane, boli úplne bežné. Ak má ale Kiarszys pravdu alebo nie, to sa asi dozvieme, až sa otvoria tajné sovietskej archívy.
