Takmer dokonalá vražda

Všetko sa začalo v jedno utorkové predpoludnie. V kancelárii som zostal sám a v pokoji som mohol zatelefonovať Karolovi. Pritiahol som si telefón bližšie k sebe a začal som postupne vykrúcať číslo. Keď som po tretí raz siahol na číselník, napojil som sa nechtiac a nečakane do rozhovoru dvoch mužov. Niekedy sa to stáva keď voláte z pevnej linky a potom zvyčajne nezostáva nič iné, než položiť slúchadlo, opäť zdvihnúť a znovu skúsiť šťastie. Lenže tento raz som to neurobil. Rozhovor bol nezvyčajný. Zarazila ma jeho úmyselná strohosť. Jednotlivé slová sa v ňom pomaly odsekávali. Akoby to boli dohovorené heslá, akoby sa niekto snažil vynechať všetky nepodstatné údaje. Keby som dnes mal opakovať celý text, ktorý som si náhodou vypočul, vyznel by asi nasledovne:

Nijaké oslovenie, nijaké dôvernosti. Iba strohé povely. Nič viac. Bolo to zvláštne, zdanlivo o nič nešlo, teda aspoň zatiaľ nie. Ale márne som sa snažil zbaviť čudného dojmu, ťažko definovateľného pocitu, akejsi hrozby.

Lenže jednotlivé výrazy zo slúchadla mi, ktovie prečo, nedali pokoj. Určite mali oveľa hlbší význam, než sa na prvý pohľad zdalo. Bola to pre mňa určitá hádanka, v ktorej som sa snažil nájsť riešenie. A zrazu som sa pevne rozhodol, že sa aspoň pre seba pokúsim celú záhadu objasniť.
Podivný rozhovor sa zrejme neuskutočnil z nášho pracoviska. Von sa dalo volať z pevnej linky jedine cez nulu, a to ešte iba z vybraných kancelárií. Ale tých bolo spolu päť a jednotlivých účastníkov by som najskôr poznal po hlase.

Zrejme si v budúcnosti nikto nesmie spomenúť, že ich videl spolu. To podstatné si povedali už niekedy skôr. Toto muselo byť iba upresnenie ich plánu. Alebo potvrdenie.
Doma som si na stôl položil štvrťku papiera a jednotlivé slová z telefónu som napísal čiernou fixkou. Obyčajnou ceruzkou som k nim potom pridával svoje úvahy. Tento piatok – to mi bolo úplne jasné. To čudné a záhadné, čo sa má stať, sa uskutoční už po-zajtra. To bola moja jediná istota, okrem uvedeného času. Prečo však o 16.20 a nie napríklad o 16.00, 16.15 alebo o 16.30? Mohlo ísť hoci o odchod autobusu? Ale ten by stál na zastávke a nikto by potom na orientáciu nepotreboval rozpolenú tehlu.

Ale jedno mi bolo jasné. To, o čo ide, má sa urobiť presne, rýchlo a hlavne to nesmie byť nikomu nápadné. Slovko – za sucha – mohlo značiť iba jedno. Nijaké mokro, nijaký dážď. Z toho som usúdil, že sa všetko musí uskutočniť vonku a výhradne za suchého počasia. Moju domnienku potvrdzovala napokon aj druhá časť hesla – pri zvodidlách. To všetko bolo jasné. Pravda, začal som si lámať hlavu nad výrazom – pri stromčekoch. V plániku nášho mesta s najbližším okolím takýto názov nie je. Je tam síce uvedených niekoľko mien dosť podobných, ale nikde v ich blízkosti som nenašiel výhodné parkovisko so zvodidlami. Sústredil som sa preto na telefónny zoznam, reštaurácie a podobne. Zdalo sa mi jasné, že musí existovať dáke náhradné miesto celej akcie, inak by v telefóne stačilo určiť len dátum a čas. Vychádzal som z toho, že podobné miesta existujú najmenej dve. A parkovisko musí byť väčšie, minimálne dva rady. Inak by hlas v telefóne nezdôraznil ten prvý. A navyše – vyslovene uviedol „prvý pľac“. Označenie nebude nijako výrazné, keď tu má zohrať dôležitú úlohu rozpolená tehla, najskôr ako orientačný bod.

Trvalo mi celé dva dni, kým som na to prišiel. Bolo to napokon veľmi jednoduché. S veľkou pravdepodobnosťou ide o motorest Pri troch gaštanoch na výpadovke z mesta. Ideálne, pokojné miesto? Piatok, to značí ruch na ceste a fronty pri neďalekom benzínovom čerpadle. Všetci sa niekam ponáhľajú, ale pri motoreste by mohlo byť pokojnejšie. Ľudia sa budú hromadiť nanajvýš pri stánku pred budovou. Do práce som v piatok prišiel o niečo neskôr. Bol som sa na to miesto pozrieť, či som sa nezmýlil, či celá moja hra na skromného detektíva nie je náhodou iba na smiech. Lenže rozpolená tehla v obrubníku tam na „prvom pľaci“ bola. Tak teda tu o 16.20. Jediné, čo som nevedel, bola odpoveď na otázku, o čo vlastne pôjde. O prepadnutie pumpy? V piatok popoludní? Nezmysel. O nejaký nezákonný obchod? O balíček s drogami? Ktovie… A akú úlohu tu zohrá človek, ktorého prezývajú dedko?
Nechcel som ísť sám, a tak som pozval Karola na malý výlet za mesto. Trochu sa čudoval, no mal čas.

Je teda teplé piatkové popoludnie. Sedíme na konci terasy motorestu a popíjame prekvapujúco dobrú kávu. Mám výhľad na celé parkovisko, ktoré je zaplnené len sčasti. Prvý rad je takmer prázdny. Snažím sa udržiavať príjemnú náladu, táram s Karolom o futbale a občas urobím nejaký obrázok okolia. Je to moja najväčšia záľuba, fotografujem slušne, občas i pre noviny a svoj pentax nosím so sebou veľmi často. Pre strýčka príhodu.
S pribúdajúcimi minútami som len ťažko dokázal skryť napätie. Karol nechápal. Bolo 16.18, keď sa odrazu pri parkovisku zjavil starší človek, nesúci v ruke päťlitrovú fľašu od uhoriek plnú tmavej tekutiny. Prvé, čo mi zišlo na um – dedko. Išiel od pumpy cez parkovisko k obďaleč stojacemu autu. Urobil len niekoľko krokov a potkol sa. Nádoba mu vypadla z ruky a s rinčaním sa rozbila o asfalt. Spúšť ticho cvakla. Objektív zachytil muža, ktorý pozbieral väčšie kusy črepín a odnášal ich do vzdialeného koša pri stánku. Skôr ako k nemu stihol prísť, prišla na parkovisko staručká biela octávia. Zaparkovala nad rozpolenou tehlou – prvý flek z pravej strany.

Z vozidla vystúpil mladík vo vlajúcej košeli so sieťovkou v ruke a spolu s ním príjemná blondínka v mini. Išli k stánku. V tej chvíli som vôbec nič nechápal. Všetko bolo v pohode, a akosi veľmi normálne. Mladí išli nakúpiť a vzadu na zadnom sedadle zabuchnutej octavie, na nich čakal starček. Dedko.
Dvojica nestačila prísť k pultu, keď sa obďaleč v montérkach a čižmách zjavil muž na bicykli. Išiel k neďalekej lesnej ceste. Na nosiči mal košík. Nikto nemohol pochybovať, že je to hubár. Pri jazde si labužnícky pofajčieval. Všetko bolo také presvedčivé, že ma to zmiatlo. Tu sa predsa nemôže nič stať. Som blázon a hral som si na Sherlocka. Vtom zrazu zafúkal vietor. Vtedy som prvý raz zacítil slabý zápach benzínu. Akosi podvedome som k oku zdvihol aparát. V hľadáčiku som mal bicyklistu. Keď prechádzal okolo octávie, zdalo sa mi, akoby ešte pridal. A odhodil ohorok cigarety smerom k čerstvej kaluži. Ohorok ani nestačil dopadnúť na zem – benzínové výpary prudko vzbĺkli a pohltili ho. Ešteže už bol cyklista dostatočne ďaleko. Plamene vyšľahli a octávia bola odrazu v ohni. Z napoly otvoreného okienka sa ozýval zúfalý nárek starčeka. Každý chcel nejako pomôcť. Lenže oheň postavil okolo svojej obete hrádzu páľavy. Zdalo sa mi, že starček chce z posledných síl otvoriť dvere a dostať sa cez sklopené predné sedadlo von. Kričal, bol to však už len zvuk bez slov. Nasledujúci silný výbuch všetko prehlušil. Bolo po všetkom. Odložil som aparát a mlčky som sa pozeral do Karolových očí plných zdesenia. „Keby som to nevidel,“ povedal, „nikdy by som takej náhode neuveril.“ V tej chvíli som vedel všetko. Dedka museli veľmi nenávidieť, keď musel takto zomrieť. Pre peniaze na knižke? Pre byt? Bola to príšerná, zato však nesmierne presná hra.

Svojou odpoveďou som priateľovi doslova vyrazil dych. „Dobre si všetko pamätaj, až budeš svedčiť. Nebola to nijaká náhoda. Bola to premyslená a takmer dokonalá vražda.“