Do tohto vzorového nápravného zariadenia, kam chce byť väčšina odsúdencov prevezená, priviedla Valeria Gallinottiová, zakladateľka združenia Dogs Inside, labradorku Titty, dobermana Tatu a fenku kríženca Carmelu. Vrahovia a násilníci psov hladia, niektorí ich dokonca bozkávajú a začínajú sa s nimi hrať na dvore väznice.
„Mojím cieľom bolo organizovať terapeutická stretnutie so zvieratami vo väznici, pretože to je miesto, kde je len veľmi málo citového života. Psy sem vnášajú pokoj, emotívne puto a fyzický kontakt,“ vysvetľuje pani Gallinottiová. Už od vlaňajšieho marca vždy raz týždenne navštevuje so psami skupinu tucta väzňov. Učí ich, ako dosiahnuť to, aby im pes „dal lapku“ alebo aby si ľahol….
Psy väzňom pomáhajú od osamelosti aj riziká recidívy
„Vždy som psov miloval. Mal som doma mačku aj psa, táto terapia je úžasná,“ hovorí päťdesiattriročný Nazareno Caporale, odsúdený na doživotie za vraždy. Vo väzení tiež študuje. „Dúfam, že jedného dňa budeme môcť odovzdávať iným to, čo sme sa tu naučili. „Pet therapy“ je vhodná aj pre ľudí trpiacich alzheimerom alebo pre deti s psychickými problémami,“ dodáva.
Ako poznamenal taliansky denník La Repubblica, myšlienka využívať zvieratá k účasti jednotlivca v spoločnosti a k relaxácii nie je nová: pochádza z 18. storočia a od tej doby sa rozvíja.
V Bollate psi väzňom pomáhajú zbavovať sa pocitov osamelosti. Ide o experimentálnu väznici postavenú v roku 2000, kde sa používajú niektoré programy, s ktorých pomocou sa bojuje proti recidíve.
Tridsaťšesťročný Maurizio už prešiel pätnástimi väznicami. Bollate je podľa neho väznicou, ktorá ponúka najviac možností. Odsúdený bol za objednávku piatich mafiánskych vrážd a na slobodu by mal vyjsť až v roku 2087. V skutočnosti si však vo väzení zrejme pobudne asi tridsať rokov.
Maľovanie, jóga alebo záhradníctvo. Len za určitých podmienok
Talianske väznice patria v Európe k tým najviac preplneným, najmä preto, že v priemere 78 percent väzňov recidivuje. V Bollate tento podiel klesol na 20 percent.
Väznice ponúka trestancom možnosti vyučiť sa kuchárom, elektrikárom alebo stolárom, ale tiež kurzy maľovania, jogy alebo záhradníctvo. Aby však väzni mohli stráviť dopoludnie tenisom, učením nejakého jazyka alebo hrou so psami, musí pristúpiť na niekoľko podmienok, napríklad žiť spoločne s tými, ktorí sa dopustili sexuálnych trestných činov. Tí sú väčšinou držaní stranou od ostatných väzňov.
Dvadsaťpäťročný Nicolo Vergani, bývalý dobrovoľník talianskeho Červeného kríža, ktorý bol odsúdený za pedofíliu, uvádza, že by rád – až vyjde na slobodu – pracoval so zvieratami a študoval zoológiu. „Zúčastňujem sa terapia so psami, aby som sa pripravil na to, čo chcem v budúcnosti robiť,“ hovorí, zatiaľ čo sa niekoľko spoluväzňov snaží zabrániť psom, aby im nezožrali koláče a pizzu, ktoré si pripravili v kuchyni, ktorú majú trestanci k dispozícii.
Jeho obľúbenkyňou je sučka Carmela. „Keď sem prišla, nevedela, čo sa od nej čaká. Mala strach, presne tak ako my, keď prídeme do väzenia. Dnes si rovnako ako my začína zvykať, „hovorí Nicolo.
