Ten tretí vytiahol pištoľ a vystrelil

„Snáď to nenecháš len tak? Rob predsa niečo!“ vykríkla Helena Kuníková, ktorá sa ako prvá začala spamätávať z prežitého šoku. „Zavolaj políciu. Veď ten chlap nebol iba lump, ale možno i blázon. Inak by nemohol urobiť niečo také.“

Bez slova pokýval hlavou a šiel do haly telefonovať. Nebol to prvý telefonát na linku 158 z ich domu. Nasledoval iba pár sekúnd potom, čo susedka Kuníkových rozrušeným hlasom oznámila, že z vedľajšieho bytu vychádza čudný hluk, hádka, a asi sa tam i strieľalo. Ladislav Kuník susedkine slová potvrdil. Prišiel za ním známy, s ktorým mal dohodnutý nejaký obchod, a preto mal pre neho pripravených šesťdesiat tisíc korún. Návštevník však vytiahol pištoľ a všetkých členov rodiny prinútil, aby si ľahli na zem. Chcel peniaze. Vystrelil do podlahy. Ladislav Kuník sa na návštevníka vrhol. Nebezpečie mu dodalo netušenú silu. Pravou rukou útočníka uchopil ako do klieští a vyhodil ho z bytu tak rázne, že na schodišti spadol a zastavil sa až na medziposchodí. Na miesto ihneď vyrazila výjazdová skupina…

Nadporučík Ján Bočanský tušil, čoho sa asi bude týkať nadchádzajúci rozhovor s nadriadeným. Lenže nemal zatiaľ pre neho priaznivé správy. Páchateľ krádeže vlámaním do zámku bol stále ešte na slobode. A navyše, nepoznali jeho totožnosť. Takisto celý lup, ktorý by urobil radosť kdejakému milovníkovi starožitností, bol zatiaľ v nedohľadne.

Nadporučíkov predpoklad sa potvrdil. Náčelníka zaujímali výsledky šetrenia. Stručne mu reprodukoval závery obhliadky miesta činu. Násilím vypáčené dvere. Nástroj – železná tyč – sa našla v parku. Odtlačky prstov – na tyči žiadne, na zámku mnoho. Porovnaním vylúčili všetkých zamestnancov. Kartotéka zatiaľ nepomohla.

„A čo známe firmy? Spôsob prevedenia?“ informoval sa náčelník.
„Zatiaľ overujeme alibi. Ale nezdá sa mi to, mám pocit, že je to páchateľov prvý pokus. I odborník sa vyjadril, že odcudzené predmety si vytypoval skôr iba náhodne, podľa laického hodnotenia…“
„Na priekupníkov a starožitníctva ste nezabudli?“
„Samozrejme, že nie. Ani na hraničné prechody,“ ubezpečoval nadporučík svojho nadriadeného. „Len dúfam, že sa nedostali za hranice skôr, než sme vôbec zistili, že došlo k vlámaniu…“

Nadporučík Dušan Janík si v rozhovore s poškodeným upresňoval niektoré podrobnosti, zatiaľ sa však nemal čoho chytiť.
Ladislav Kuník sa už dávno upokojil. Mal dostatok času všetko si premyslieť. Už z jeho prvej výpovede bolo zrejmé, že sa snaží vyšetrovateľom maximálne pomôcť.
„Váš popis páchateľa bol pomerne podrobný. Asi stoosemdesiat centimetrov vysoký, štíhly, tmavovlasý mladík, približne dvadsaťpäťročný. Hnedé oči, väčší nos, vlnité dlhšie vlasy…“
„Ešte som si na niečo spomenul,“ prerušil nadporučíka Ladislav Kuník. „Na pravej ruke mal jazvu. Dosť výraznú, asi tri až päť centimetrov dlhú.“
„Zopakujte mi ešte raz všetko, čo o ňom viete,“ požiadal ho nadporučík Janík.

„Zoznámili sme sa celkom náhodou. V reštaurácii, kde som bol na obede so svojím bratom. Prisadli sme si k nemu, pretože žiadny stolík nebol voľný. Hovorili sme s bratom o kúpe nejakých obrazov. Oslovil nás. Že vraj by mohol sprostredkovať kúpu obrazov Alfonza Muchu. Pozná ich majiteľa, ktorý ich chce predať. Opýtali sme sa ho, o aké obrazy ide. Odvetil, že nevie, že sa v tom nevyzná, a nie je problém opýtať sa majiteľa. Dohodli sme sa, že sa o tri dni stretneme na rovnakom mieste…“
„Predstavil sa vám?“
„Áno, ale pamätám si už iba meno – Karol.“
„Ako prebehlo vaše druhé stretnutie?“
„Keď som prišiel do reštaurácie, Karol tam už čakal. Dal mi fotografie obrazov. Nechal som si ich ohodnotiť. Keď som zistil, že ich cena je vysoká, stratil som o kúpu záujem. On s tým zrejme počítal, pretože mi hneď ponúkol ďalšiu kúpu. Z jeho slov som vycítil, že by mohlo ísť o dobrý obchod. Súhlasil som teda s tým, že pripravím zálohu šesťdesiat tisíc a spoločne sa potom pôjdeme na obrazy pozrieť. Údajne to mali byť vzácne diela a nejaké starožitnosti. Dal som mu svoju adresu, aby pre mňa prišiel.
Keď potom u nás zazvonil, práve sme so ženou a dcérou sedeli v obývačke. Šiel som otvoriť. Máte peniaze? – opýtal sa namiesto pozdravu. Akonáhle som prikývol, vybral z vrecka pištoľ. Zatlačil ma do izby. Začal na nás kričať, že ak mu peniaze hneď nedám, zastrelí ma. Mieril však do zeme. Nechápem, kde sa to vo mne vzalo, som miernejšej povahy… Po výstrele som po ňom skočil. Vlastne ani neviem, ako sa mi to podarilo…“
„Kde ste sa mali ísť na tie obrazy pozrieť?“
„To naozaj neviem. O tom lumpovi nič viac neviem, snáď iba to, že pôsobí veľmi serióznym dojmom. Ale o umení nemá ani poňatia.“
„O majiteľoch sa nezmienil?“ pýtal sa ďalej nadporučík Janík.

Ladislav Kuník iba bezmocne zavrtel hlavou. „Vlastne áno!“ spomenul si vzápätí. „Hovoril o nejakých markách, dlhu, vydieraní alebo krádeži… Ale tak kuso, že som nič nepochopil. To vám asi veľa nepomôže,“ vzdychol.

Nadporučík bol rovnakého názoru, ale vravel si, že lepšie niečo ako nič. Keď sa potom stretol pri obede s kolegom Bočanským, hlavou mu blysol nápad.

„Ako to vyzerá s tou vlámačkou do zámku?“ zaujímal sa. „Máš už páchateľa?“
„Mám, jedného. Dúfam, že zadržanie spolupáchateľa je už len otázkou času.“
„A lup?“
„Zatiaľ iba časť. Páchateľa sme totiž zadržali priamo v starožitníctve, keď ponúkal jeden z odcudzených obrazov. Obaja sú začiatočníci, dostali sa k tomu náhodou. Nejaký cudzinec, s ktorým výdatne popíjali, im ponúkol možnosť ľahkého zárobku. Chcel pár vecičiek z toho zámku. Dokonca im dal dopredu zálohu – v markách. To boli ešte potencionálni páchatelia traja. Ten tretí potom včas zmizol zo scény.“
„Prečo veci neodovzdali tomu umeniumilovnému cudzincovi?“ opýtal sa Janík.
„Vyhodil ich, že kvôli takému braku nebude na hraniciach riskovať. Zálohu chcel samozrejme späť, takže im nezostávalo nič iné, ako hľadať kupca…“
„Karol? Vysoký tmavovlasý mládenec!“ zareagoval nadporučík Janík.
„No, to by mohol byť ten spolupáchateľ! Karol Daška, dvadsaťjeden rokov. Mám dojem, že zabijeme dve muchy jednou ranou!“

Spolupáchateľa vlámania do zámku čoskoro zadržali. Prvé, čo si nadporučík Janík všimol, bolo, že na pravej ruke nemal žiadnu jazvu. Ladislav Kuník ho ani neidentifikoval ako muža, ktorý sa ho pokúsil olúpiť.
Dušan Janík sa však nevzdával. Zúčastnil sa výsluchu oboch páchateľov. Chcel sa dozvedieť niečo o treťom mladíkovi, ktorý šiel pôvodne s nimi.
„Karol Kožich?“ začudoval sa prvý z páchateľov. „Prečo vás ten zaujíma? Vážne s nami nebol.“
Len čo nadporučík započul meno Karol, v duchu zajasal. Požiadal o popis. Sedel.
„Má nejaké zvláštne znamenie? Jazvu?“
„Áno, na pravej ruke…“