First Special Service Force bola zmiešaná americko-kanadská jednotka určená k špeciálnym operáciám za druhej svetovej vojny. Takzvaná diabolská brigáda.
Tommy Prince bol kanadský indián z kmeňa Ojibway. Narodil sa v roku 1916 vo Winnipegu ako jedno zo šiestich detí. Jeho dedo, náčelník, kedysi vítal bledé tváre a ako jeden z prvých prijal kresťanstvo a s ním aj meno Kráľ William. Malému Tommymu sa nechcelo byť príliš v škole. Namiesto toho pobehoval po vonku, jeho energetická a dobrodružná povaha mu skrátka nič iné neumožňovala. Vďaka tomu horko ťažko vychodil základnu a ďalej už sa vo vzdelávacom systéme nevyskytoval.
V dospelosti sa živil ako lesník, ale to jeho nepokojného ducha nemohlo uspokojiť, a tak v roku 1939 narukoval do kanadskej armády ako dobrovoľník. Pôvodne slúžil u ženistov, ale čoskoro zistil, že takto sa do vojny najskôr vôbec nedostane. Jeho jednotka síce bola odoslaná do Veľkej Británie, ale tam len strážila neustále sklady s vojenským materiálom. „Stále sme len posedávali a popíjali čaj,“ spomínal na tú dobu Prince.
Prihlásil sa preto k parašutistom a prešiel výsadkárskym výcvikom. Odtiaľ potom už bola rýchla cesta k 1. kanadskému výsadkovému práporu. Celá jednotka potom bola zaradená do novovzniknutej First Special Service Force. Nasledoval ďalší špeciálny výcvik v americkom Fort Benning. Po ňom bol z Princa dokonalý stroj na zabíjanie a boj za nepriateľskými líniami. Presne po tomto Prince túžil.
Prvá ostrá misia sa odohrala na Aleutských ostrovoch. Tie držali Japonci ako svoju najvýchodnejšiu polohu v severnej časti Pacifiku. Lenže keď sa od svojej tajnej služby dozvedeli, že Američania ostrovy hodlajú obsadiť, radšej svoju posádku stiahli. Američania sa tak vylodili doslova na pustom ostrove. Že to bolo pre Princa veľké sklamanie, asi netreba dodávať.
Bývalý policajt zo šanghajských uličiek naučil Britov zabíjať a vymyslel pre nich špeciálny nôž
Lepšie to bolo pri vylodení na Sicílii v lete roku 1943. Tu už sa dostal do ostrého boja a konečne mal pocit, že sa zúčastňuje vojny, a nie nejakého podivného cvičenia. Tú pravú vojnu ale zažil až pri bojoch o Gustavovu líniu. Všade paľba, výbuchy delostreleckých a mínometných granátov, guľomety aj lietadlá. Navyše Prince sa hlásil dobrovoľne do akejkoľvek mysliteľnej misie. Nič pre neho nebolo nebezpečné. Tu sa prejavil v plnej sile jeho indiánsky naturel. Nenápadne ako duch prenikal do nepriateľských postavení, kde zabíjal v tichosti nemeckých vojakov alebo ich bral ako zajatcov. Nemci sa po čase začali domnievať, že v lesoch pôsobí nejaký duch alebo diabol, ktorý napáda ich hliadky.
Svoju prvú vojnovú medailu si ale vyslúžil až po vylodení u Aniza. Dlhá krvavá bitka v blate proti nemeckej presile bola pre väčšinu mužov vyčerpávajúcim peklom. Nie tak pre Prince. Na postavenie jeho jednotky sa znášala ťažká delostrelecká paľba. Nikto ale netušil, kde sa nepriateľské delá nachádzajú. Bola to úloha pre Prince, aby delá našiel. Prince sa prezliekol do civilných šiat a začal sa motať okolo neďalekej farmy. Predstieral, že je len Talian, ktorému okolité vojna rozoráva polia a ničia úrodu. Nenápadne pozoroval nemecké pozície a čoskoro zistil, kde sú umiestnené ťažká delá. Nemci navyše prejavili istú mieru solidarity, a keď zistili, že na farme je človek, prestali strieľať z diel. Prince ale už vedel, čo potreboval. Nahlásil pozície diel a na tie sa zamerali spojenecké artilérie.
Rodičia ho pochovali, on ale žil a ako jediný Američan bojoval na východnom fronte
Prince bol tiež jedným z prvých spojeneckých vojakov, ktorí dorazili do hlavného mesta Talianska Ríma. Nemecká obrana sa zrútila, Nemci sa presunuli ďaleko na sever a talianska metropola bola voľná.
Podobne to bolo vo Francúzsku pri vylodení na Riviére. Aj tu Prince poslali, aby zistil pozície nemeckého delostrelectva. Išiel ešte s jedným vojakom a obaja mali ostreľovacie pušky. Začali páliť na nič netušiacich Nemcov, ktorí nedokázali zistiť, odkiaľ prichádza paľba, a radšej svoje pozície opustili. Za túto misiu dostal Striebornú hviezdu.
Po vojne bol ešte slávnostne vyznamenaný v Buckinghamskom paláci. Po vojne sa mu príliš nedarilo, civilný život ho nebavil, takže opätovne narukoval, aby mohol slúžiť v Kórejskej vojne. Odkrútil si dva turnusy. Po vojne ale bol len tieňom kedysi hrdého bojovníka. Utápal sa v alkohole a prenasledovali ho nočné mory. Zomrel v roku 1977 vo vojenskej nemocnici. Na jeho pohrebe sa zišlo niekoľko stoviek ľudí, aby vzdali posledný hold mužovi, ktorý nepoznal strach.
