Je to takmer presne šesťdesiat rokov od doby, čo sa odohral jeden z najviac šokujúcich a najdesivejších prípadov v histórii amerického Chicaga. V októbri roku 1955 bola na severozápade mesta, ktoré bolo vtedy známe pre svoju nízku kriminalitu, objavené telá troch mladých chlapcov vo veku jedenástich až štrnástich rokov – dva dni po tom, čo spoločne odišli na popoludňajšie premietanie filmu od Disneyho. Telá boli nahé, brutálne zbité a niesli známky škrtenia. Takéto násilie na deťoch mesto na dlhú dobu paralyzovalo strachom.
Tragický príbeh sa pritom začal odvíjať veľmi nevinne – bratia John (13) a Anton (11) Schuessler, spoločne s kamarátom Bobbym Petersonom (14) vyrazili jedno chladné nedeľné popoludnie do kina. Rodičia s ich výletom nemali problém, dokonca im na predstavenie dali peniaze. Nikoho vtedy nenapadlo, ako hrozivé bude mať toto rozhodnutie následky.
Neskôr po skončení filmu sa chlapcom ešte nechcelo domov, rozhodli sa preto zájsť do neďalekého bowling baru. Bolo okolo trištvrte na osem večer. Aj tam ich to ale po chvíli prestalo baviť, a hoci už boli tou dobou takmer bez peňazí, zašli si na kolky ešte o kus ďalej. Bolo po deviatej a rodičia si začali robiť starosti… Mali dôvod. Bolo to totiž naposledy, čo boli chlapci videní nažive.
Dva dni potom zastavil miestny predavač neďaleko rieky Des Plaines, aby si zjedol svoj obed. V tom uvidel tela a ihneď zavolal políciu. Koroner následne uviedol ako príčinu smrti udusenie. Bobby bol pred smrťou niekoľkokrát odbitý a uškrtený zrejme kravatou, alebo povrazom. Vrah použil lepiacu pásku, aby všetkým trom deťom zalepil oči a ústa. Následne ich telá pri rieke vyhodil z auta. Ich oblečenie sa nikdy nenašlo.
Celé Chicago prepadlo panike, polícia uviedla, že takýto otrasný zločin mesto nepamätá. Obavy všetkých rodičov zhrnul Anton Schuessler st., Keď povedal: „Ak už deti nemôžu ísť samy na popoludňajšie predstavenie a vrátiť sa potom späť domov, je s touto krajinou niečo v neporiadku.“ Policajti niekoľko týždňov prečesávali celú oblasť a viedli vyšetrovanie od domu k domu. Vrah ale odviedol dobrú prácu – nenechal po sebe žiadne odtlačky prstov ani iné stopy. Na pohreb dorazilo asi 1200 trúchliacich oplakať koniec nevinnosti Chicaga.
Roky plynuli a hoci prípad zostal oficiálne otvorený, šance na jeho vyriešenie sa rapídne zmenšovali. Jediné pozitívum, ktoré tragédia priniesla, bolo, že rodičia odvtedy začali svojim potomkom tĺcť do hlavy, aby „nikdy nehovorili s cudzími ľuďmi“. Po takmer štyridsiatich rokoch sa ale stal takmer zázrak. Počas vyšetrovania úplne iného prípadu sa k policajtom donieslo, že sa jeden z podozrivých, Kenneth Hansen, vychvaľoval spáchaním vraždy troch mladých chalanov.
Hansen, ktorému bolo v čase vraždy dvadsaťdva rokov, stretol v osudný večer chlapcov pri odchode z bowlingu a nalákal ich do neďalekej stodoly pod zámienkou, že im ukáže koňa. Potom začal chlapcov sexuálne obťažovať a následne všetkých troch zavraždil. Stajne, kde k hroznému činu došlo, patrili Hansenovmu zamestnávateľovi – milionárovi Sílasovi Jaynovi, ktorý mal za sebou sám násilnícku minulosť. Keď zjitil, čo Hansen urobil, rozzúril sa, ale následne zistil, že by odhalenie takéhoto zločinu mohlo mať neblahý vplyv na jeho vlastné podnikanie, a tak urobil všetko pre to, aby pomohol vraždu ututlať. Celé stajne napríklad nechal ľahnúť popolom, aby zahladil všetky stopy, ktoré jeho zamestnanec zanechal.
Vďaka tomu Hansen spravodlivosti dlho unikal a nebyť vlastnej utáranosti, mohol vykĺznuť úplne. Prípad sa dostal na súd až v roku 1995, kam sa dostavila celá rada ďalších Hansenových obetí, mladých mužov, ktorým nasľuboval pracovné miesta výmenou za sexuálne služby. A keď sa bránili, hrozil im, že „dopadnú ako ten Petersonovich chlapec“. Hoci neexistovali žiadne priame dôkazy ani očití svedkovia, v septembri toho istého roku bol Kenneth Hansen odsúdený na 200-300 rokov za mrežami, kde tiež v roku 2007 zomrel.
