Masaker na Švédských šancích pri Přerove. Že neviete, o čo ide? Extrémne brutálny čin, pri ktorom zomrelo 267 mužov, žien, detí vrátane batoliat, komunistický režim prísne utajoval. O zverstvo sa začal zaujímať až historik František Hýbl. Keď sa ľudí na masaker pýtal, báli sa hovoriť …
Písal sa 18. jún roku 1945. V Přerove na stanici stál vlak plný evakuovaných karpatských Nemcov, Maďarov a Slovákov zo Sudet. Vracali sa všetci domov. Z Prahy potom prišiel ďalší vlak – cestovali v ňom príslušníci 17. pešieho pluku československej armády.
Mali namierené do Petržalky na slávnostnú prehliadku. Velil im istý Karol Pazúr, patril k obrannému spravodajstvu. Vojaci potom pod vedenie Pazúru z „nemeckého vlaku“ vytiahli asi 270 ľudí, boli medzi nimi aj deti a ženy. Odviedli ich, domov sa ale nešlo.
Pazúr spoločne s dôstojníkom Bedřichom Smotanom donútili približne tridsať obyvateľov z neďalekej obce Lověšice, aby začali kopať veľké hroby. Na mieste zvanom Švédske šance.
O deň neskôr, v skorých ranných hodinách, začal masaker. Už to neboli pešiaci zo 17. pluku československej armády. Bolo to popravčie komando, ktoré nemilosrdne zavraždilo 267 zadržaných civilistov, ktorí sa pred popravou museli vyzliecť. „Smrteľne ranených dobíjal Pazúr výstrelom z pištole. Majetok mŕtvych bol rozkradnutý,“ uvádza pre Rozhlas Post Bellum s tým, že motív tak brutálneho činu nie je jasný. Keď Pazúr dorazil do Přerova, mal sa hneď zháňať po Nemcoch a zadržaných kolaborantoch.
„Nedokážem pochopiť, že človek je niečoho takého schopný. Strieľali dojčatá v náručí matiek. Taká brutalita nebola ani v Lidiciach,“ hovorí v rozhovore pre Pamäť národa František Hýbl. Isté je však to, že vražda bola lúpežné.
Ľudia sa báli hovoriť
František Hýbl sa narodil 10. júna 1941 v Citovej na Přerovsku, vzdušnou čiarou 12 kilometrov od Švédskych šancí. Stal sa učiteľom na základných školách a vstúpil do KSČ, z ktorej bol ale vylúčený pre nesúhlas so sovietskou okupáciou.
A ako sa vôbec učiteľ, ktorý potom pracoval ako úradník vo Vlastivednom ústave Múzea Komenského v Přerove, dozvedel o masakre? Na začiatku 60. rokov mu o ňom rozprávala jeho budúca svokra. „Rozprávala mi, že ešte desať rokov po tej udalosti nosili niektorí ľudia z Lověšic oblečenia po obetiach… Snažil som sa všemožne pátrať, ale nie všetci o tom vedeli – a tí, ktorí vedeli, sa báli hovoriť,“ rozpráva.
Operoval ma pri plnom vedomí! Spomínajú „pacienti“ monštra Mengeleho
Rozhodol sa teda pátrať a zhromažďovať informácie a archiválie. Začal sa aj stretávať s potomkami zavraždených, stretával aj svedkov. Zoznámil sa s dvoma mužmi z Lověšic, ktorí kopali masové hroby. „Prežili tiež veľkú hrôzu. Boli svedkami rozhovorov vojakov i nárekom obetí, prosiacich o zmilovanie. Museli sa toho zúčastniť pod hrozbou smrti,“ opisuje ich príbeh.
Vyhrážali mu
Po páde komunizmu sa o masakre začalo trochu písať a pozornosti neunikol ani niektorým historikom, okrem Hýbl sa o neho začal zaujímať teatrolog Vladimír Just alebo režisérka Jana Hádková. Hýbl, ktorý žil v mieste masakru, sa začal stretávať s odmietaním, vyhrážkami alebo aj s neskrývaným nepriateľstvom.
„To bola doba rôznych nenávistných telefonátov a listov. A keď som vydal prvú brožúru a vystavil dokumenty o masakre v Přerovskom múzeu, pred budovou vyletel večer pred vernisážou do vzduchu dvojmetrový pieskovcový stĺpik. Silný výbuch rozbil v múzeu rad okien. Polícia to vyšetrovala, vinníkov neodhalila, ale som presvedčený, že to súviselo so Švédskym šancami,“ zaspomínal.
Od Norimberského procesu s nacistickými monštrami uplynulo 74 rokmi
Občania Lověšic Hýblovi dokonca hrozili aj žalobou. „Ich hovorcom bol istý pán profesor. Rozčúlil som sa a povedal som mu, nech ma pokojne dajú na súd, ale že budú mať ešte väčšiu hanbu, pretože tam poviem aj to, čo som nepublikoval. Napríklad to, ako jedna žena, ktorá bývala neďaleko, hľadala druhý deň po popravách v pätnásťcentimetrovej želatíne krvi zlaté zuby. Potom som už mal pokoj,“ uviedol.
„Čo som mal robiť, keď sme im postrieľali rodičov?“
Dva roky od masakru začalo vyšetrovanie. Prispel k tomu komunistický prevrat, ale aj niekoľko medzinárodných organizácií či nekomunistickí poslanci, alebo odhodlanie prokurátora Anton Rašla alebo vyšetrovateľa Františka Doležala.
Pazúr bol kolaborant a následne aj komunista. Na súde tvrdil, že všetci zavraždení boli prisluhovači nacizmu, nakoniec sa ale priznal – pod ťarchou dôkazov, že vraždil i deti. Na otázku, prečo strieľal aj dojčatá, odvetil: „Čo som mal robiť, keď sme im postrieľali rodičov?“
Aj napriek odmietaniu, že išlo o vlasteneckú povinnosť, odišiel zo súdu s dvadsaťročným trestom. Vo väzení ale moc dlho neposedel, po prevrate mal vplyvných zástancov. Bol medzi nimi aj prezident Klement Gottwald. Ten mu trest znížil a následne ho prepustil.
„Vrah Pazúr sa tešil priazni režimu, dostával vyznamenania, dvadsať rokov bol podpredsedom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Trestu ušiel aj Pazúrov pobočník Bedřich Smetana, ktorý zmizol v zahraničí,“ opisuje Post Bellum.
Za mrežami skončili vo vykonštruovaných procesoch Rašla a Doležal. Historik František Hýbl spomína: „Rašla mi rozprával, že stretol Pazúra pri oslavách 20. výročia Slovenského národného povstania. Pazúr mu chcel podať ruku a vraj vyhlásil, že mu odpúšťa … Rašla, znechutený tou drzosťou, sa mohol len otočiť a odísť.“
Československý letci potopili nacistickú ponorku, v ktorej unikali pohlavári s pokladom
Mužov zakopali, ženy a deti radšej spálili …
Telá zastrelených zostali na Švédskych šanciach do októbra roku 1947. ŠtB vtedy začala exhumáciu, vojaci z Terezína behom dvoch dní naložili do debien všetky tela. Ženy a deti zvlášť, mužov taktiež. Mužov pochovali do dvoch hrobov na cintoríne, ženy a deti previezli do krematória a spálili ich.
„Chceli zahladiť stopy, zničiť dôkazy o mŕtvych ženách a deťoch. Počínali si dôkladne, pre istotu nechali tela spáliť hneď dvakrát,“ hovorí František Hýbl. Dodal, že nebolo isté, kam bol popol uložený. V archívom Ministerstva vnútra potom našiel zmienku o tom, kde by približne popol mohol byť zakopaný.
„Miesto nebolo označené. Požičal som si všetky materiály, týkajúce sa histórie olomouckého cintorína aj s plánom a vyznačenými sektormi a vytipoval som plochu 50 krát 40 metrov. Jeden dôstojník z Olomouca bol šokovaný tým, čo majú československí vojaci na svedomí, a sľúbil mi, že hroby nájde. A skutočne sa to v roku 2016 pomocou detektora kovov podarilo,“ rozprával. Popol bol potom uložený vedľa pochovaných mužov.
Hýbl je v súčasnej dobe na dôchodku. O Švédskych šanciach vydal dve knihy, vystupoval aj v dokumentárnych filmoch. Za svoju dlhoročnú a neutíchajúci prácu dostal od nemeckého prezidenta vyznamenanie – Kríž za zásluhy. V roku 2018 bol na mieste tragédie vztýčený štvormetrový kríž s tŕňovou korunou.
