Vážený pán minister,
tento list vznikol ako reakcia na bezmocnosť, s akou sa dennodenne stretávame pri našej práci. Je to výpoveď nás obyčajných učiteľov z „ďalekého východu“. Hneď v úvode sa chceme ospravedlniť za to, že tento list nie je napísaný vecne a formálne, ale je plný emócií a rozhorčenia, no zrejme je toho už na nás priveľa a náš pomyselný pohár trpezlivosti práve pretiekol. Nedokážeme reagovať bez emócií. Náš list je skrátka reakciou na neúnosný stav v slovenskom školstve a dysfunkčný, nespravodlivý sociálny systém v štáte. Veríme a dúfame, že bude impulzom k prehodnoteniu súčasnej situácie a pozície učiteľov.
V Bratislave, ďaleko od Vašich obľúbených „marginalizovaných a sociálne znevýhodňovaných skupín“ nemáte ani tušenia o tom, s akými patovými situáciami sme nútení dennodenne bojovať. Príďte si na pár dní odžiť problémy, ktoré musíme každý deň riešiť. Poďte sa pozrieť do našich škôl, konečne sa zvítajte s reálnymi žiakmi a odseďte si v triede zopár vyučovacích hodín. Aby namiesto prázdnych rečí odtrhnutých od reality, ste mali možnosť spoznať skutočnú situáciu.
Chceme ešte podotknúť, že tento list nie je určený len Vám. Rovnako chceme, aby sa o týchto problémoch začalo hovoriť aj v širokej verejnosti. Posielame preto tento list aj médiám a uverejníme ho tiež prostredníctvom internetu a sociálnych sietí. Situácia je alarmujúca, preto chceme predísť ďalšiemu odsunutiu riešení a ignorovaniu potrieb školstva i verejnosti zo strany kompetentných.
Nebudeme zovšeobecňovať a vyjadríme sa konkrétne k problémom našich škôl, aj keď identické problémy majú takmer všetky školy na východe. Najväčšie ťažkosti máme so žiakmi, ktorí sú sociálne výrazne neprispôsobiví, takmer výhradne sú to žiaci rómskeho pôvodu. Chceme však zdôrazniť, že toto nie je o rase, o pleti alebo o predsudkoch a výhradách voči Rómom. Rovnako vnímame všetkých ľudí a deti bez rozdielov, ide len o to, kto rešpektuje pravidlá a normy a kto nie. Záškoláci, ktorých počet vymeškaných neospravedlnených hodín dosahuje abnormálne vysoké čísla, sú prvým problémom našej školy. Pretože príslušné orgány a inštitúcie v tomto smere žiakov ani ich zákonných zástupcov takmer vôbec nesankcionujú, žiaci beztrestne ďalej absentujú, a čo je horšie, idú negatívnym príkladom aj ostatným spolužiakom, ktorí vidia, že za záškoláctvo im nehrozí žiaden, prípadne len minimálny trest. Udeľovanie kárnych opatrení, zasielanie tlačív a upozornení na nedbalú školskú dochádzku má nulovú účinnosť, rovnako ako dohováranie, či rôzne druhy motivácie. Žiaci sa nezúčastňujú prvých vyučovacích hodín, odchádzajú z posledných, často utekajú z vyučovania. Nie je žiadnou zriedkavosťou, že žiak príde ráno do školy a zo šiestich vyučovacích hodín sa zúčastní jednej alebo dvoch a počas ostatných sa bez vedomia vyučujúceho túla po chodbách a priestoroch školy. Nie je v našich silách a možnostiach hľadať a „zbierať“ žiakov, ktorí by mali byť na vyučovaní, no nie sú. Navyše sú títo žiaci väčšinou agresívni, arogantní a vyskytujú sa rôzne druhy sexuálneho obťažovania nielen spolužiakov, ale aj učiteliek. Situácia v niektorých triedach hraničí so systematickým šikanovaním pedagógov. Takmer všetci rodičia sa riešeniu problému vyhýbajú a neprejavujú ani minimálnu ochotu k spolupráci so školou. Mnohí žiaci chodia na vyučovanie absolútne nepripravení. Okrem toho, že neprospievajú, zanedbávajú domácu prípravu na vyučovanie (nikdy nemali napísanú jedinú domácu úlohu či vypracovaný projekt), nenosia si ani základné školské potreby! Je bežnou praxou, že žiak príde do školy nielen bez školskej tašky, prezuviek, peračníka, hygienického vrecúška, športového úboru, farbičiek, rysovacích a iných potrieb na výtvarnú a ďalšie výchovy, ale dokonca väčšinou prídu bez jediného zošita, bez pera alebo aspoň ceruzky, absolútne s ničím- maximálne s chabou desiatou. Rodičia týchto detí sú dokonca poberateľmi finančného príspevku vo výške 17€, ktorý je vyplácaný zväčša len skupine neprispôsobivých obyvateľov a len za to, že deti plnia povinnú školskú dochádzku. Otázne je, z akého dôvodu im je tento príspevok pridelený, keďže povinná školská dochádzka vyplýva zo zákona a je teda pre všetky deti bez rozdielov povinná a tiež aj to, prečo sú tieto financie vyplácané väčšinou len rodičom istej skupiny obyvateľstva. Prečo sú títo ľudia systematicky a pravidelne neprávom zvýhodňovaní oproti ostatným rodičom, ktorí na rozdiel od nich svoje deti nielen pošlú do školy, ale dohliadajú aj na to, aby boli pripravené, mali všetky pomôcky a skutočne si príkladne plnili svoju školskú dochádzku. Z akého dôvodu im spomínaný príspevok vyplácaný nie je? Zodpovední rodičia a aj široká verejnosť je právom pohoršená touto pozitívnou diskrimináciou, ktorá sa nedá nazvať inak ako výsmechom svedomitej rodiny. Chceme ešte podotknúť, že spomínaný príspevok je rodičom detí zo sociálne znevýhodneného prostredia vyplácaný aj v prípade, že školská dochádzka detí je pravidelne a hrubo porušovaná záškoláctvom a inými problémami výchovného charakteru. Tieto deti chodia do školy nie kvôli učeniu a vzdelávaniu, ale provokovať spolužiakov, učiteľov, riešiť si osobné spory, vystrájať a vyvádzať, zafajčiť si pred školou atď. Vyslovene im spôsobuje radosť narúšať chod vyučovania, život a fungovanie školy ako takej. Prídu do školy preto, lebo „doma je nuda a v škole sa aspoň zabavia“. A pod slovom zábava si predstavujú výtržníctvo, ktorým spôsobujú problémy všetkým zložkám školy, paradoxne obyčajne okrem seba… Maximálny trest, ktorý rodičov „postihne“ je to, že osobitným príjemcom ich dávok sa stane mesto, v ktorom žijú a sociálne pracovníčky im robia „slúžky“, ktoré im nakúpia jedlo, deťom šaty a pomôcky, nákupy im donesú priamo domov, a tak ich môžu promptne speňažiť.
O zvýhodnených cenách stravného oproti pracujúcim rodičom sa v záujme stručnosti nebudeme zmieňovať, ale je nehorázne, že za obedy na celý mesiac (v prípade, že má mesiac 20 pracovných dní) zaplatia rodičia niektorých detí sumu od 1,80 do maximálne 3,20 eur (v závislosti od veku) a pracujúci rodič viac ako 23 eur! A obed žiakovi patrí iba preto, lebo si odsedel prvú vyučovaciu hodinu. Čo na tom, že nemal pero, zošit, ceruzku, domácu úlohu. Nielenže vôbec na hodine nepracoval, ale vyvolal niekoľko roztržiek a učiteľ vďaka nemu tretinu hodiny stratil snahou o nastolenie disciplíny a pracovnej atmosféry. Opäť je otázne, prečo si túto totálnu anarchiu môžu dovoliť? Prečo príslušné úrady a orgány nedohliadnu na to, aby detské prídavky spĺňali svoj účel a zabezpečovali základné potreby? Často sú takto ľahostajné deti, ktorých rodičia sú dokonca poberateľmi tzv. dávky v hmotnej núdzi (ktorí sa paradoxne niekedy okato vyvážajú v nových autách, nosia značkové oblečenie a trávia Vianoce v Anglicku). Školské pomôcky, ktoré týmto deťom objedná škola, si žiaci absolútne nevážia a sú do dvoch dní po rozdaní zničené, polámané, roztrhané alebo speňažené. Táto forma pomoci by sa v ich rukách úplne minula účinku, a preto sú učitelia nútení komplikovať si svoju prácu ešte aj tým, že tieto pomôcky osobne denne donášajú žiakom na jednotlivé vyučovacie hodiny! Napriek tomu sú za ne vďační, pretože pomôcky od štátu sú jedinou možnosťou, ako môže byť vyučovací proces plnohodnotne zabezpečený. Ani to sa však ich rodičom nepáči a stretávame sa s prípadmi, kedy rodič zavíta do školy po prvýkrát vtedy, keď sa príde hádať a dožadovať odovzdania pomôcok do vlastných rúk, aby ich mohol rozpredať. Rôzne druhy finančných dávok, ktoré rodičia týchto detí poberajú, vôbec nezabezpečujú základné potreby. Deti chodia v roztrhaných, špinavých, zapáchajúcich kusoch oblečenia, v rozpadnutých topánkach, bez desiaty, sú zavšivavené, majú rôzne druhy kožných chorôb a absentujú u nich aj tie najzákladnejšie hygienické návyky! Peniaze na mobilné telefóny, alkohol a cigarety sa však vždy u nich nájdu. V zimných mesiacoch nie je žiadnou raritou, keď dieťa príde do školy v deravých poltopánkach a ľahkom svetríku. Pedagógovia si pravidelne z práce domov odnášajú rôzne druhy „suvenírov“ v podobe bĺch a iných parazitov či vírusov od žltačky až po streptokokové a stafylokokové ochorenia. Párkrát ročne nám prepašujú z domu do tried „domácich maznáčikov“ ako myši, potkany či šváby. Na dotvorenie reálneho obrazu o skutočnom stave ich „socializácie“ nám nedá nespomenúť stav v nultých ročníkoch, prípadne prvých ročníkoch ZŠ. Keďže drvivá väčšina detí vôbec nie je zaškolených, do materskej školy nikdy nechodili a niektoré vôbec nevedia po slovensky, nikdy nedržali v ruke ceruzku a nekreslili, nepoznajú hračky, farby a v prvých týždňoch ich pobytu u nás sa neučia poznávať prvé písmenká, čísla a farby, ale oboznamujú sa s tečúcou vodou, splachovacím WC, fúkaním nosa do vreckovky namiesto rukávov a základnými sebaobslužnými a hygienickými návykmi. Komunikácia s týmito deťmi je nesmierne náročná, reči zle rozumejú, nechápu, čo sa od nich požaduje, keďže majú obmedzenú slovnú zásobu (a to nie len v slovenskom, ale aj rómskom jazyku). Neskôr od nich očakávame, že sa budú učiť ďalšie dva cudzie jazyky, čo je nemysliteľné, keďže poriadne nevedia ani po slovensky. Nedokážu pomenovať bežné veci, sú to pre nich predmety neznáme, s ktorými sa nikdy predtým nestretli. Čudujete sa, že špeciálne školy sú plné rómskych detí? Ale prečo? Uvedomte si, že dieťa drží farbičku v ruke po prvýkrát na zápise, nepoznajú hračky, kocky, predmety či hry, ktoré by rozvíjali ich myslenie a motoriku. Tieto deti zaostávajú nie o dva, ale o štyri roky oproti ostatným a my po nich chceme, aby zvládali požiadavky kladené na prváka, keď sú na úrovni trojročného dieťaťa. Nedokážeme im zabezpečiť rovnoprávny prístup ku vzdelávaniu, keď nezačínajú na rovnakej „štartovacej pozícii“. Oni musia dobiehať 6 rokov bez podnetov, bez vedenia a výchovy!!! Ako máme integrovať väčšinu, keďže na našich školách ich je viac ako polovica z celkového počtu žiakov? V dôsledku tejto snahy o umelú integráciu šikovná menšina, z ktorej by mohli byť skvelí žiaci, klesne na úroveň nešikovných a oni sa integrujú medzi nich. Považujeme za nevyhnutné, aby deti zo sociálne nevyhovujúceho prostredia absolvovali nultý- prípravný ročník povinne! Inak nie sú schopné plnohodnotne prospievať v prvom ročníku (a často ani počas celej svojej školskej dochádzky) a sú zbytočne vystavované sústavnému neúspechu a emocionálnej traumatizácii. Odklad povinnej školskej dochádzky v týchto prípadoch absolútne nič nevyrieši, práve naopak, dieťa stratí jeden celý rok (lebo v rodine sa mu opäť venovať nebudú). Vďaka nultému ročníku sa naučí po slovensky, základným hygienickým návykom, zvykne si na režim školy a dostane aspoň nejaký základ pre ďalšie vzdelávanie.
V dotazníku (dotazník ŠŠI) ste sa nás nedávno pýtali, ako zabezpečujeme rovnoprávny prístup k vzdelávaniu detí. Ako vôbec nad tým môžete uvažovať, že by vzdelávanie týchto detí mohlo byť rovnoprávne, keď sú hladné, smädné, špinavé, nevyspaté (lebo rodičia do noci „oslavovali“ a oni buď nemohli spať alebo strážili mladších súrodencov), majú svrab, sú zavšivavené, pokožka na hlave je zapálená, rozškriabaná, plná chrást a hnisu a nakoľko sa rodičom nechce zriadiť ich šetrne, pohodlnejšie je vystrihať im hlavy dohola (chlapcov aj dievčatá!!!) tak, že sa hanbia chodiť medzi ľudí?! Uvedomte si, že tieto deti nemajú uspokojené základné životné potreby a my od nich očakávame plnohodnotný výkon v škole! Tak nám teda poraďte, ako majú učitelia efektívne vykonávať svoju prácu za týchto okolností? Stačí zopár neprispôsobivých detí v triede a zabránia v hodnotnom napredovaní aj ostatným spolužiakom. V triedach je neuveriteľný smrad a zápach, a to skutočne nie sú dôstojné podmienky pre vzdelávanie a nie sú to férové podmienky pre ostatných- prispôsobivých žiakov, ani nás pedagógov. Nečudujme sa preto, že rodičia šikovnejších detí ich radšej prihlásia do školy mimo miesta ich bydliska, len aby sa dennodenne nemuseli pasovať s nedôstojnými podmienkami v spoločnosti zanedbávaných detí. Chcú, aby dostali vzdelanie zodpovedajúce ich intelektu, ktoré nebudú brzdiť žiaci nižšieho intelektu, alebo len sociálne extrémne zanedbaní, ktorí nie sú schopní primerane napredovať.
Aj napriek enormnej snahe a osobnému zanieteniu pedagógov škola produkuje absurdné množstvo žiakov, ktorí sú na trhu práce neuplatniteľní a bez akýchkoľvek sociálnych a pracovných návykov, čo je z nášho pohľadu opäť dôsledok chybného fungovania politiky tohto štátu. Neprispôsobiví spoluobčania si veľmi rýchlo zvykli na výhody, ktoré im štát ponúka a stotožnili sa s myšlienkou, že všetko dostanú zadarmo, je o nich postarané a pritom nemusia ani pohnúť prstom. Keď od nich niekto chce nejaký druh účasti na zlepšovaní ich životnej situácie, sú dokonca pohoršení. Takže párik neprispôsobivých občanov si pokojne prežije svoj život v niekoľkých sociálnych bytoch (lebo jeden im vydrží maximálne pár rokov, kým ho totálne zdemolujú, tak im štát dá zadarmo nový), narobia si kopec detí (aby im náhodou niečo neuniklo, začnú pre istotu už v štrnástich), po celý čas dostávajú podporu, príspevky a prídavky od výmyslu sveta a pritom za celý svoj život štátu neodvedú ani jeden jediný cent, nevyprodukujú ani euro pre našu ekonomiku, len vyciciavajú a poberajú všemožné dostupné formy sociálnej „pomoci“. Je to začarovaný kruh: Sú chudobní, lebo nemajú prácu- nemajú prácu, lebo sú nevzdelaní- sú nevzdelaní, lebo nemajú záujem o vzdelanie. Naproti tomu zodpovedné mladé páry odkladajú rodičovstvo do čoraz staršieho veku, kým budú finančne, ekonomicky a materiálne zabezpečení, aby dieťatku poskytli všetko čo potrebuje, vychovali z neho slušného, vzdelaného, socializovaného a raz produktívneho člena spoločnosti. Aj keď to priamo nesúvisí s oblasťou školstva, natíska sa vyjadriť tiež k problematike výšky materského príspevku, ktorý je porovnateľnej hodnoty pre mamičku, ktorá nevyrobila štátu jediný cent a mamičku, ktorá pred pôrodom roky odpracovala a odviedla do štátnej kasy nemalé peniaze. Prečo túto produktívnu skupinu obyvateľstva štát nielenže nijako nepodporuje, ale naopak, diskriminuje a komplikuje život finančnou nedostupnosťou bývania (keďže pracujúci človek nikdy nedostane nič zadarmo a kvôli bývaniu sa musí celoživotne zadlžiť), nedostatkom práce, mizernými platmi… Pýtame sa, kde je logika, kde spravodlivosť? Prečo je možné, že rodičia, ktoré svoje deti odložia do detského domova, si ich po dovŕšení plnoletosti môžu opäť zobrať späť aj s peknou kôpkou nasporených peňazí, na ktoré sa im „poskladalo“ mesto. Peniaze do pár dní prepijú a pomíňajú, ale vyštudovaného stredoškoláka alebo vysokoškoláka, ktorý je bez práce nie vlastnou vinou (!), musia do 26 rokov živiť rodičia? Ani títo produktívni rodičia, ani mladí absolventi nemajú nárok absolútne na nič? Na žiadnu formu podpory od tohto štátu???
Neprispôsobiví rodičia väčšinou nemajú absolútne žiadne pracovné návyky, nemusia ráno vstať a ísť do práce, preto sa ani neobťažujú zobudiť deti a vychystať ich do školy. Deti sa zobudia, nevediac ani koľko je hodín a idú do školy samé, staršie deti sa musia postarať o mladšie, lebo rodičia spia. Samozrejme, že preto neprídu do školy načas a o desiate sa im ani nesníva, prípadne za ňu považujú niekoľko suchých rožkov, ktoré od hladu žujú takmer celý deň. Riešením by možno boli internátne školy, ale nestačí ich začať vychovávať v šiestich rokoch. To, čo dovtedy nedostali v rodine, už nikdy nemajú šancu dobehnúť, to vie z vývinovej psychológie aj každý študent strednej školy…
Problémom, ktorý by sa mal tiež riešiť je sexuálne zneužívanie mladistvých. Nielen na našej škole každý rok stúpa počet gravidných žiačok v nižších ročníkoch. Nie je akceptovateľné, aby žiačka šiesteho ročníka bola spoločnosťou vnímaná ako plnohodnotná matka schopná vychovávať svoje dieťa! Príslušné úrady ani v tomto smere nepodnikajú absolútne žiadne kroky, aby zastavili tento „trend“. Do dvoch rokov porodí ďalšie dieťa. Je normálne, že 14 ročná žiačka špeciálnej triedy splodí dieťa s mentálne retardovaným „absolventom“ ŠZŠ pre žiakov s mentálnou retardáciou a do roka po pôrode je tehotná s ďalším dieťaťom? Ako sa o deti postarajú? Veď nie sú schopní postarať sa čo i len sami o seba!?! Aké zázemie im poskytnú, akú výchovu im dajú, akú emočnú podporu, ako budú rozvíjať ich osobnosť? Žijú spolu v rodine dievčaťa (spolu s desiatkami ďalších rodinných príslušníkov), spokojne ako maloletí či mladiství spolu ďalej súložia bez akejkoľvek formy antikoncepcie a plodia ďalšie deti. Akí to budú potomkovia?!? Postihnuté DETI plodia postihnuté deti a do akých podmienok? Tieto deti sú vopred odsúdené na život v nedôstojných a neľudských podmienkach. Opäť zle nastavený sociálny systém a vedomé prehliadanie tohto problému spôsobili, že mladé žiačky vo svojom tehotenstve nevidia žiaden problém, práve naopak, vnímajú ho ako vítaný spôsob zárobku peňazí. Nielenže idú negatívnym príkladom iným žiakom, ale nie sú schopné si aspoň prijateľným spôsobom ukončiť povinnú školskú dochádzku. Napriek nepopierateľnej snahe zo strany školy, ktorá sa formou rôznych preventívnych techník, besied a výchovného pôsobenia na hodinách snaží tejto chorej predčasnej pôrodnosti predísť, problém naďalej pretrváva. Žiačky (často aj pred dovŕšením 15 rokov) sú nezriedka tehotné s omnoho staršími mužmi a ani v tomto smere sa nekoná a nie sú nijako stíhaní. Situácia je alarmujúca! V školskom roku 2010/2011 boli na našej škole 4 gravidné žiačky, v súčasnosti máme 5 gravidných žiačok a 3 žiačky s individuálnym študijným plánom, ktoré sú na materskej dovolenke! Na úradoch im namiesto sankcií paradoxne ešte aj poradia, čo majú urobiť, aby dostali peniaze navyše a vyžmýkali zo štátu čo sa dá ako z dojnej kravy. Preto sú všetky deti, ktoré sa narodia našim žiačkam (a ktoré na nich dostanú financie), zverované do opatery starých rodičov, ktorí na nich dostanú ďalšie finančné príspevky. Namiesto toho, aby boli starí rodičia sankcionovaní za to, že zanedbali výchovu a dopustili, že sa ich dieťa stalo predčasne maloletým, nezodpovedným a nepripraveným neschopným rodičom, zo situácie ešte profitujú. Navrhujeme poskytnúť finančné príspevky maximálne na 3 deti. Pokiaľ chcú mať ďalšie je na ich zvážení, či ich budú schopní uživiť. Inak sa nikdy neskončí tento chorý kolobeh nadmernej pôrodnosti, ktorá je vnímaná ako druh zárobkovej činnosti. Tieto deti nemajú právo na život v dôstojných podmienkach? Kde sú ich práva, keď žijú v jednej izbe s ďalšími dvadsiatimi ľuďmi v špine, smrade, hladné, majú vši, blchy, bez vody, elektriny, WC, končatiny majú obhryzené od potkanov, dennodenne sa dívajú na to, ako ich rodičia, či iní členovia domácnosti pred ich očami súložia, dokonca sú nezriedka sami sexuálne obťažované či zneužívané. Ak chcete sociálnu pomoc a osvetu pre „marginalizované skupiny“ v pravom slova zmysle, ktorá bude účinná a účelná, podporte radšej vyučovanie sexuálnej výchovy na školách, začnite grátis rozdávať radšej prezervatívy a nie múku, aby sa navzájom nemnožili príbuzní, mentálne nespôsobilí a mladiství, pretože sami si prezervatív nikdy nekúpia a bude pokračovať nielen gigantická pôrodnosť, ale aj rozmach pohlavných chorôb medzi neprispôsobivou populáciou. Treba sa seriózne zamyslieť nad nastavením sociálneho systému v tejto oblasti. Inak budú aj naďalej vznikať ďalšie a ďalšie generácie geneticky poškodených, neprispôsobivých a neproduktívnych detí, ktoré sú v očiach svojich rodičov len nástrojom na financovanie svojho povaľačského spôsobu života. Táto populácia má vyrobiť naše dôchodky?
Apropo: Viete si predstaviť, že pri súčasnej situácii sa učiteľ po 40-tich rokoch v školstve vôbec dožije dôchodku? Kto bol niekedy učiteľom, alebo mu je aspoň trochu známe zákulisie z oblasti školy, vie, aké nesmierne náročné a vyčerpávajúce je toto povolanie (najmä po psychickej a emočnej stránke). Každý produktívny človek si zaslúži ísť do dôchodku dôstojne a pri aspoň akej-takej fyzickej a mentálnej sile, a nie len doživoriť pár NEPLNOHODNOTNÝCH rokov do smrti. Ak môžu ísť do výsluhového dôchodku skôr policajti (aj tí, ktorí celý čas presedeli v kancelárii), prečo nie aj učitelia? Snáď si to zaslúžia menej po rokoch extrémne náročnej psychickej, emočnej a fyzickej námahy? Bolo by nanajvýš vhodné zaoberať sa aj touto otázkou.
Pribudlo nám obrovské množstvo povinností, príkazov a obmedzení pre učiteľa, ale odobrali nám akékoľvek možnosti obrany vlastnej osoby či kompetencie zasiahnuť. Musíme všetko, no nemôžeme nič… Nemáme absolútne žiadne východisko ako sa brániť, pretože „v práve“ je výhradne len žiak, ku ktorému máme za každých okolností pristupovať humanisticky a netrestať ho. Existuje vôbec niekto, kto sa zastane nás- učiteľov? Je niekto kto sa postaví aj na našu stranu? Kto nás ochráni? Keď učiteľovi pretečie pomyselný pohár trpezlivosti a zvýši hlas na žiaka, okamžite ho obvinia z psychickej ujmy dieťaťa. Učiteľ však musí dennodenne znášať urážky, nadávky, vyhrážky, vulgarizmy od výmyslu sveta, ponižujúce poznámky, posmešky či sexuálne narážky a osočovanie od žiakov bez slova. Žiaci si nás beztrestne potajomky natáčajú mobilnými telefónmi a vešajú kade-tade po internete. Napriek tomu nikto nepovažuje súčasnú situáciu za alarmujúcu, či aspoň hodnú pozornosti a riešenia. A najhoršie, čo týchto žiakov postihne, je znížená známka zo správania, ktorá ich absolútne netrápi. Vysvedčenie vôbec nepotrebujú. Po ceste domov ho spokojne potrhajú a rozhádžu po zemi. Nezaujíma ich neospravedlnená hodina či nedostatočná známka na vyučovaní. Dokonca pre niektorých (a nie len neprispôsobivých) sa stalo problémom napísať si obyčajné poznámky a pohoršene vybehnú na učiteľa, prečo ich obťažuje tak zaťažujúcimi úlohami, ako je písanie poznámok! Veď načo by sa aj trápili záležitosťami ako sú prospech či správanie, keď stredné školy sa aj tak pobijú o každého jedného štvorkára, keďže financovanie závisí od počtu žiakov. Nečudujme sa preto, že žiaci dosahujú podpriemernú úroveň pri testovaní deviatakov, keď nemajú akúkoľvek motiváciu k učeniu, lebo dobre vedia, že na školu sa dostanú bez akejkoľvek námahy a úsilia. Len my vnímame ako absurdné a absolútne zarážajúce, aby sa na gymnáziá dostávali žiaci, ktorí sotva prospievajú? Kde sa potom, po skončení gymnázia (a oni ho aj skončia, pretože školy znižujú úroveň vzdelania, aby žiaci prospievali) zamestnajú? Alebo tieto „intelektuálne výkvety“ budeme posielať ďalej na vysoké školy (lebo aj tam už študuje naozaj ktokoľvek)? Celé školstvo stráca úroveň! Tým sa dostávame k ďalšiemu šokujúcemu faktu: Produkujeme kvantum naoko „vysoko erudovaných“ vysokoškolákov, ktorí sú v skutočnosti niekedy absolútne nevzdelaní, a pritom v našom štáte chýbajú kvalifikované pracovné sily a odborníci z oblasti manuálnej práce. Vysoké školy vôbec nereflektujú dopyt trhu práce! Načo sú nám stovky titulovaných sociálnych pracovníkov (za ktorými len tak mimochodom nevidno žiadnu dobre odvedenú prácu- kde sú výsledky ich sociálneho snaženia a práce?) a kadejakých manažérov, ktorých každoročne vychrlia univerzity, a ktorí sa potom nemajú kde zamestnať? Okrem toho, na úkor spomínaných menej šikovných absolventov vysokých škôl sa nedostáva adekvátneho vzdelania tým šikovným, opäť kvôli zníženým kritériám a nárokom na študenta. Navyše absolventi sú často krajne nepripravení do praxe. Ukážkovým príkladom je práve učiteľská profesia, kde sa mladý začínajúci učiteľ všetko dôležité nenaučí na vysokej škole, ale za pochodu, po tom, čo nastúpi do zamestnania. Na vysokej škole budúci učiteľ dostane obrovské kvantum teoretických informácií, všeobecných poznatkov (často totálne zbytočných), ale absolútne absentuje prepojenie s reálnou praxou, od vypĺňania dokumentácie, cez základné pravidlá a povinnosti učiteľa, až po možnosti riešenia rôznych školských situácií!
Zarážajúci je tiež fakt, prečo v dnešnom školstve sú omnoho dôležitejšie rôzne byrokratické a formálne úkony, ktoré má pedagóg a škola ako taká plniť a nie to, čo ponúka žiakovi po výchovno-vzdelávacej, emočnej a ľudskej stránke. Kde sa stratila podstata, ktorou pre nás stále ostal žiak a nie papier? Učitelia sú z každej strany systematicky terorizovaní rôznymi formami kontroly a neúnosnou byrokraciou- od vypĺňania výkazov, triednickej dokumentácie, upozornení, predvolaní, zápisníc, hodnotení atď. Vypĺňame nespočetné množstvo oznámení o zanedbávaní povinnej školskej dochádzky, neospravedlnených hodinách, školských priestupkoch, píšeme charakteristiky na problémových žiakov, každú chvíľu na iného žiaka a pre inú inštitúciu- mestská, štátna, kriminálna polícia, ÚPSVaR… Kdeže je tá súčinnosť zložiek? A aby toho nebolo málo, tak sa každý jeden školský rok musíme pasovať s novým štátnym vzdelávacím programom, podľa ktorého musíme meniť náš školský vzdelávací program a sústavne meniť učebné osnovy. Každý rok sa v každom ročníku menia názvy predmetov- akoby nebolo jedno či sa telesná volá športová príprava, telesná a športová príprava, alebo skrátka telesná výchova…načo je dobré takto príšerne to komplikovať? Nie je únosné každý jeden rok prepracúvať tieto dokumenty! Ak už štát nie je schopný poskytnúť nám hotové vzdelávacie programy a učebné osnovy, nech nás aspoň nechá urobiť si vlastné, ale aj ich používať aspoň pár rokov a nie sústavne ich meniť a prerábať! Aký to má zmysel? Reči o možnostiach prispôsobenia si obsahu, ktoré vykresľujú individuálne zostavovanie učebných osnov školou ako pozitívne, sú absolútnou nevýhodou, dokonca priam neskutočnou komplikáciou pri prestupe žiaka na inú školu, kde nedokáže nadviazať na ich vyučovací proces, pretože majú zaručene učebné osnovy zostavené inak. V systéme vzdelávania predsa musí byť jednota a nie takáto chaotická anarchia a nesúlad! Možnosť voľby potrebujeme, ale maximálne pre pár hodín voliteľných predmetov – napríklad tak potrebnej výchovy k manželstvu a rodičovstvu. A navyše je maximálne nedôstojné a poburujúce, aby učiteľ trávil hodiny za počítačom a pri odbornej literatúre v snahe dôkladne sa pripraviť na vyučovanie. Je hanbou nášho školstva, že nemáme učebnice na jednotlivé predmety, a ak nejaké sú, sú neaktuálne alebo učivo v nich absolútne nekorešponduje s obsahom vzdelávania pre daný ročník. Ak sa ministerstvo nemieni venovať zostaveniu učebníc, konkrétne pre jednotlivé ročníky osobitne, požadujeme aspoň vydanie súhrnného súboru materiálov (napr. za predmet občianska náuka), ktorý bude obsahovať všetky a kompletne rozpracované témy z daného predmetu pre všetky ročníky ZŠ súhrnne (a na tento materiál by nadväzovala ďalšia zbierka pre SŠ). Pracovné listy a iné pomôcky pre niektoré predmety absentujú úplne. Ale učebnice, pracovné listy a iné pomôcky pre žiakov s mentálnou retardáciou sú rozpracované dokonale pre každý ročník. Viete nám niekto vysvetliť logiku? Žiaci s MR, ktorí nikdy nebudú priekopníkmi v oblasti medicíny, školstva a nikdy nebudú podávať kvalitné pracovné výkony v oblastiach súvisiacich s intelektom, sú vzdelávaní podľa najnovších metód, s najlepšou technikou, listujú v novučičkých aktuálnych učebniciach a žiaci, ktorí sú intelektovo na primeranej, často nadpriemernej úrovni, žiaci z ktorých môžu byť lekári, výskumníci, politici, učitelia sú doslova a dopísmena DISKRIMINOVANÍ a pasujú sa so starými predpotopnými učebnicami, nedostatkom pomôcok (pracovné zošity na jednotlivé predmety a učebnice na cudzí jazyk si musia zakúpiť na vlastné náklady) a vystresovanými, vyčerpanými pedagógmi. Prečo diskriminujete a upierate základné práva na vzdelanie práve skupine ľudí, ktorá jediná bude pre náš štát produktívnou a bude prispievať k rozvoju našej krajiny??? A len tak mimochodom, toto je bežne sa vyskytujúci jav, že štát podporuje a zvýhodňuje práve skupiny, ktoré pre neho nielenže nič na oplátku nevyprodukujú, ale ešte ho aj zneužívajú a produktívni členovia tejto spoločnosti, z ktorých práce štát profituje, živia týchto jedincov. Nechceme aby táto myšlienka vyznela znevažujúco a diskriminačne voči žiakom s mentálnou retardáciou. Iba žiadame rovnaké práva, možnosti a podmienky pre ostatné deti. O dokumentácii integrovaných žiakov sa ani nebudeme zmieňovať.
Popri všetkých týchto úlohách a požiadavkách, ktoré sú na učiteľov kladené, sa ešte máme ďalej vzdelávať, naháňať kredity, platiť si kurzy, cestovať na školenia a tráviť čas „umelým“ a neefektívnym tvárením sa, že si zvyšujeme kvalifikáciu. Väčšina kurzov z kreditného vzdelávania je totižto absolútne bezúčelná a takmer nič inovatívne sa tam učiteľ nedozvie. Sú to odfláknuté, zbytočné „naoko“ kurzy na naplnenie niečích vreciek. Zodpovedný učiteľ, ktorému na práci záleží, totižto nepotrebuje vynútenú motiváciu vo forme kreditov, ale dovzdeláva sa priebežne celý život, podľa potreby a aktuálnej situácie. Ak už chcete motivovať učiteľov, použite radšej tieto peniaze na finančné ohodnotenie ich práce. Keď sa nájdu peniaze na zlaté, diamantové, či platinové „padáky“ vysoko postavených, nájdite láskavo financie aj pre školstvo. Namiesto relaxu a času na odpočinok a tak prepotrebnú psychohygienu sme teda otrokmi kreditov, aby sme si aspoň trochu prilepšili k mizerným platom, ktoré sú oproti iným profesiám priam komické. Prečo sa potom čudujeme, že je toľko učiteľov vyhorených? Žiadne preventívne techniky realizované proti burnout syndrómu nám nepomôžu, keď nemáme čas na oddych a regeneráciu síl. A namiesto hlúpostí, ktorými nás zaťažujete a výčitkám ako zlyhávame v rolách pedagógov, nech sa páči, naučte nás ako motivovať k učeniu neprispôsobivých žiakov, ktorí nemajú absolútne žiadnu vnútornú motiváciu, či motiváciu zo strany rodiny a spoločnosti. Urobte pre nás kurzy ako ich učiť, my to za týchto okolností a za takýchto podmienok nevieme.
Na školách sú nesporným prínosom odborní zamestnanci: školský špeciálny pedagóg a školský psychológ, ktorí vo veľkej miere môžu pomôcť a prispieť k zlepšeniu a riešeniu niektorých problémov na školách. Školy si ich však často nemôžu dovoliť aj napriek tomu, že ich platy sú ešte mizernejšie ako platy pedagógov a slušne vyžiť len z tohto príjmu je pre nich nemožné.
Je doba počítačov a všemožných výdobytkov techniky, ale je naozaj nevyhnutné umelo vnucovať techniku do škôl až v takej miere? Máme vyučovať za asistencie najnovších moderných počítačov a IKT, ale naši žiaci si nevedia poriadne ani umyť ruky, ostrihať nechty, podpísať sa, či pozdraviť.
Ďalším problémom v našich očiach je vyučovanie náboženskej výchovy na školách. Aj napriek zmluve medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní sme presvedčení, že náboženstvo je súkromnou záležitosťou každého človeka, slobodnou voľbou, svetonázorom a osobným vyznaním. A preto by mala náboženská výchova patriť do osobného života každého žiaka a jeho rodiny v oblasti súkromnej. S výučbou náboženstva na škole sú poväčšine problémy. Katechéti nemajú čas a často ani chuť a snahu k jeho vyučovaniu. Pravidelne absentujú, a preto musí byť náboženská výchova často suplovaná inými učiteľmi, prípadne sú títo žiaci presúvaní na tú dobu k skupine detí s etickou výchovou a tým sa narúša celý vyučovací proces. Katechéti ignorujú svoje povinnosti pri vypĺňaní rôznej školskej dokumentácie, ale i základnej dochádzke na hodiny. Triedni učitelia ich musia prosiť, niekedy priam nútiť s perom a triednou knihou v ruke, aby si zapísali učivá niekoľko týždňov dozadu. Aj napriek tomu, že v skutočnosti hodiny neboli odučené, spokojne si ich zapíšu do triednej knihy. O skutočnom obsahu a náplni hodín náboženstva sa ani nebudeme zmieňovať. Samozrejme sankcie za časté absencie a neplnenie si povinností katechétov sú niečo nepoznané. Žiakom s náboženskou výchovou veľmi často chýbajú hodnotné, niekedy priam nevyhnutné poznatky a kompetencie, ktoré sa rozvíjajú na etickej výchove. Veď na etickej výchove sa žiaci učia rozlišovať dobro a zlo, morálne a nemorálne, učia sa vytvárať si stabilné, funkčné a zmysluplné medziľudské vzťahy, trénujú svoju empatiu, učia sa prosociálnosti, spolupráci, tvorivosti, tolerancii, asertivite… Deti nábožensky založené tieto zručnosti snáď nepotrebujú? Etická výchova by mala byť súčasťou vzdelávania každého dieťaťa, nie je predsa opozitom náboženskej výchovy, ale ani náboženská výchova v žiadnom prípade nemôže nahradiť etickú výchovu! Bolo by omnoho efektívnejšie nechať náboženskú výchovu a vieru na rodinu a voľný čas a radšej posilniť hodiny etickej výchovy, aby vyučovanie mohlo byť efektívne, zážitkové, plnohodnotné! O čo lepšia by mohla byť výučba etickej výchovy, keby v skupinách bolo menej žiakov a učiteľ by sa im mohol venovať vo väčšej miere individuálne. Je dôležité uvedomiť si nevyhnutnosť výchovy k mravnosti zvlášť v dobe, keď sa zodpovednosť a povinnosti rodiny neustále presúvajú na školu. Rodičia a spoločnosť pri svojej zaneprázdnenosti a uponáhľanom štýle života od školy očakávajú, že bude suplovať ich úlohy a naučí deti všetko, čo sa predtým učili v rodine.
Rodičia zatvárajú pred problémami oči a slepo si nahovárajú, že ich dieťa nie je problémové, práve naopak, učitelia sú tí zlí, nespravodliví a pomstychtiví hlupáci, ktorí im komplikujú život, a dokonca sa opovažujú žiadať a prosiť ich o spoluprácu na riešení výchovných problémov ich detí. Samozrejme svoj názor takto odprezentujú aj pred deťmi, ktoré potom vidia v rodičoch spojencov proti škole a čoraz viac si dovoľujú, vystrájajú a provokujú, lebo vedia, že rodič sa za každých okolností postaví na ich stranu. Veľmi pohodlné riešenie pre rodičov hodiť všetku vinu na nás, ale pritom očakávať, že škola sa o všetko postará, naučí ich okrem základných vedomostí aj slušnému správaniu, empatii, prosociálnosti, bontónu, funkčným medziľudským vzťahom. Samozrejme máme dbať na drogovú prevenciu, sexuálnu výchovu, výchovu k manželstvu a rodičovstvu, vytváranie pozitívneho vzťahu ku kultúre a tradíciám, vlastenectvu, úcte k všetkým formám života, tolerancii k odlišnostiam, ekológii… Zabudli však, že je ich úlohou a povinnosťou v tomto úsilí so školou spolupracovať a nie hádzať bremeno a ťarchu zodpovednosti len na školu. My od nich potrebujeme a očakávame výchovu v rodine, ale aj pomoc a spoluprácu pri výchove ICH detí. Nie obviňovanie, osočovanie a útoky na učiteľov. Kde sa podela úcta k učiteľskému povolaniu a k výchove samotnej? Žiadame preto kompetentných, aby sa konečne začali riešiť konkrétne problémy a prestal sa prehliadať neúnosný stav na našich školách.
Máme obavy, kam až táto (niekde už teraz neúnosná) situácia dospeje pri pokračovaní tohto dlhodobo neriešeného a odsúvaného problému a dysfunkčného sociálneho systému. Škola ako taká vyčerpala všetky možné a dostupné formy intervencie- bezvýsledne. Situácia v školstve, a napokon aj v celej spoločnosti, sa neúnosne vyhrocuje a radikalizuje. Čoraz častejšie berú „spravodlivosť“ do rúk samotní občania. Spomeňme si na udalosti z Devínskej Novej Vsi, v Šarišských Michaľanoch, či najnovší prípad z Hurbanova. Politici a vláda dlhodobo ignorujú a alibisticky tolerujú konkrétne problémy súčasnosti, morálny úpadok, sociálnu nespravodlivosť, nevymožiteľnosť práva, pozitívnu diskrimináciu… Reakciou spoločnosti (vrátane detí!) je apatia, neznášanlivosť, vandalizmus, agresivita, rasizmus až neonacizmus, útoky a nenávisť na oboch stranách. Ak sa aj naďalej bude prehliadať táto skutočnosť, čoraz väčšiu podporu budú získavať v politickom spektre strany blízke krajnej pravici a extrémistické skupiny, ktoré v čoraz väčšej miere podporujú a uznávajú okrem dospelých dokonca aj stále mladšie deti! Naozaj chcete občianske nepokoje či vojnu? Lebo máme pocit, že tam to smeruje .
Naše sťažnosti, naše volanie o pomoc adresujeme nielen ministerstvu školstva, ale aj ministerstvu práce sociálnych vecí a rodiny, pretože tieto dve zložky musia nevyhnutne kooperovať na riešení situácie a nie „hrať sa každý na svojom piesočku“ a zatvárať oči pred problémami. Ak chcete vidieť skutočný stav a reálny obraz dnešnej doby, príďte si pozrieť situáciu, ktorá vládne na mnohých východoslovenských školách v mestách či dedinách.
V závere by sme chceli vyjadriť potešenie, že v niektorých oblastiach našich sťažností už snáď svitá na lepšie časy a návrhy okolo prijímania žiakov na gymnáziá a jednotnosť vo vzdelávaní sa dotiahnú do úspešného konca. Tiež však dúfame a veríme, že rovnako sa postupne dostanú na rad aj ďalšie problémy, ktoré spomíname v liste.
Aj napriek tomu, že tento list môže vyznievať ako bohapusté ponosovanie sa, výčitky a sťažnosti, je to len zúfalé volanie o pomoc. Milujeme svoju prácu, vybrali sme si učiteľské povolanie v presvedčení, že budeme vytvárať „lepší svet“, ale za týchto okolností to nie je možné. Chceli sme vychovávať deti, vzdelávať mladé osobnosti, učiť ich objavovať krásy a zvládať ťažkosti života. Nechajte nás učiť, dovoľte nám vychovávať, ale dôstojne a v podmienkach, ktoré si zaslúžime my, ale aj „naše“ Vaše deti…
Erika Polgáriová a Eleonóra Liptáková
