V okupovaných mestách na juhu Ukrajiny pokračujú boje proti ruskej armáde. Do osád vstúpili ruské tanky a vojská Ruskej federácie a obsadili administratívne budovy. Napriek okupácii však tisíce miestnych ľudí denne chodia na zhromaždenia, na ktorých požadujú, aby ruské vojská opustili ich mestá a nechali ich žiť v slobodnej a mierumilovnej Ukrajine.
Čo sa deje v miestach v súčasnej dobe ako to vyzerá v mestách, dobytých ruskými vojakmi? Fungujú verejné služby? Majú ľudia potraviny a lieky? A ako sa chová ruská armáda? O situácii v rozhovore prehovoril Askad Ašurbekov, tajomník oblastnej rady Záporožskej oblasti z dobytého mesta Tokmak. To leží v centre samosprávneho celku ide o ekonomicky významné miesto, ktoré má taktiež výhodnú geografickú polohu, nachádza sa totiž tam mnoho dôležitých ciest a železníc. V Tokmaku je tiež nálezisko mangánových rúd.
Askade, prečo ste sa neevakuovali?
Mal som príležitosť, ale rozhodol som sa, že bude lepšie, keď v Tokmaku zostanú ľudia, ktorí vedia, ako mesto funguje. Prevzal som preto komunikáciu s oblastnou správou a s humanitárnymi organizáciami. V meste žijú moji rodičia aj moja rodina. Všetci sme sa rozhodli zostať v rodnom Tokmaku.
Čo sa teraz deje? Ako žije okupované mesto?
Osem dní v meste nebolo svetlo ani voda. Všetko komunikačné spojenie bolo po prvom ostreľovaní ruskými okupantmi rozbombardované a zničené. Celé mesto bolo paralyzované, nefungovali komunálne ani sociálne služby, ani polícia. Ľudia boli bez jedla, obchody, predovšetkým lekárne, boli zatvorené. Po ôsmich dňoch sa nám podarilo čiastočne obnoviť chod mesta.
Teraz je to 14 dní od začiatku okupácie Tokmaku, stále sme odrezaní od sveta. Do mesta nikto nesmie vstúpiť, ani z neho odísť. Nepustia ani sanitky. Pokúsili sme sa dostať sem zo Záporožia nejaké lieky, ale nepodarilo sa nám to.
Okupanti obsadili budovu mestskej rady, policajnú stanicu, kontrolujú celé mesto a neustále hliadkujú v uliciach.
Čo sa stalo s mestskými zastupiteľmi?
Spoločne s kolegami z mestskej rady sme sa presunuli do oddelenej miestnosti. Tam je v súčasnej dobe dočasný úrad mestskej rady.
Ako sa správajú ruskí vojaci?
Okupanti ničia všetko na čo prídu. Okrádajú podniky aj obyčajných ľudí. Berú všetko: peniaze, jedlo, veci, akýkoľvek majetok. Tam, kde si urobili základne, všetko vyplienili a rozkradli.
Do akej miery Tokmok trpel bombovými útokmi?
Oproti susednej Vasylivke a Mariupolu na tom nebolo naše mesto tak hrozne. Na okraji Tokmaku sú však domy zničené od výbuchov. Okolo mesta sa viedli urputné boje, ruskí fašisti v lietadlách bombardovali pokojné domy Ukrajincov.
Každý deň svet vidí tisíce ľudí, ako vychádzajú v okupovaných mestách do ulíc s ukrajinskými vlajkami. Ľudia bez zbraní vyháňajú Rusov. Nebojí sa Tokmak?
Ľudia ihneď začali chodiť na hlavné námestie s ukrajinskými vlajkami a heslami. Najprv to boli malé skupinky, teraz sú to však tisíce mužov a žien, čo je na Tokmak veľa, celkový počet obyvateľov je 25 tisíc. Časť navyše odišla hneď na začiatku vojny. Obyčajní ľudia požadujú oslobodenie mesta od ruských okupantov a dávajú Rusom najavo všetko, čo si o nich myslia. Neohrozene vykrikujú, že chceme žiť v slobodnom meste, na samostatnej Ukrajine. Všetci hlasno voláme do celého sveta, že Tokmak je Ukrajina.
Vysvetľujeme ruským vojakom, že tu nikto nikdy nebol utláčaný, že tu nikdy neboli žiadne problémy. Kým prišli, žili sme tu v mieri a šťastní. Hovoríme im, že nechceme žiadnych ľudí zvonku, ktorí nám budú diktovať, ako máme žiť.
Také zhromaždenia sa konajú denne. Každý deň o 13:00 sa celé mesto schádza na hlavnom námestí. Ideme na miesto, kde sa sústreďujú ruskí vojaci, ideme až k obrneným vozidlám a požadujeme, aby opustili mesto a nechali nás v kľude žiť. Chceme slobodný Tokmak. Verím, že vďaka nášmu úsiliu a úsiliu ukrajinskej armády ruskí okupanti odídu. Budeme slobodní a vrátime sa k nášmu predošlému šťastnému životu.
Tieto akcie veľmi zjednotili celé mesto. Panuje jednota na všetkých úrovniach, v Tokmaku, v regióne, v celej krajine. Ľudia s odlišnými názormi na svet a s odlišnými politickými názormi stoja teraz pri sebe. Všetci spoločne túžime po tom, aby naša krajina bola slobodná, aby Rusi odišli.
Aká je humanitárna situácia v meste?
Sme odrezaní od všetkých zásob. Spoločne s priateľmi a kolegami sme vytvorili humanitárne centrum, kam ľudia nosia jedlo aj oblečenie. Napriek tomu, že je Tokmak obsadený, ľudia zdieľajú všetko, čo majú. Vedia, že si najskôr v blízkej budúcnosti nebudú môcť nič kúpiť, napriek tomu sú ochotní darovať jedlo tým, ktorí ho nutne potrebujú.
Je tu aj vonkajšia podpora, známi z iných miest nám posielajú peniaze, aby sme tu mohli v rámci možností kúpiť aspoň základné potraviny a rozdali ich medzi potrebných. Ľuďom, ktorí prišli o strechu nad hlavou, aj tým, ktorí nemôžu domovy opustiť. Všetci si pomáhajú.
Snažím sa využívať sociálne siete, aby som informoval o tom, čo sa tu deje. Prosím tiež všetkých, aby sa postavili ruskej informačnej propagande. Všetci musia pochopiť, že okrem bojov sa vedie aj informačná vojna. Všemožne preto kričíme do celého sveta: Tokmok je Ukrajina! Tu sú všetci obyvatelia s proukrajinskými náladami. Túžime a čakáme na oslobodenie od ruskej okupácie. Je dôležité, aby si nás médiá všimli a ukázali situáciu objektívne, totiž že všetci obyvatelia chcú, aby odtiaľ ruskí vojaci odišli.
