PREMÝŠĽAŤ ZAČÍNAME, KEĎ SA NÁM PEŇAŽENKA ZUŽUJE PRI NÁKUPE VÝBAVY, SLÁVKU POZNAJÚ V KAŽDOM TREKOVOM OBCHODE A KEĎ ČÍTAME O KLIMATICKÝCH PODMIENKACH, KTORÉ NÁS ČAKAJÚ. ALE POĎME DO NEPÁLU.
Kathmandu je šokom pre ľudí
Prílet do hlavného mesta Kathmandu je istým šokom pre ľudí, čo ešte nenavštívili Áziu. Je divoké, hlučné, plné smogu, zvláštnych vôní a s nekonečnou zmeskou ľudí – od domáceho obyvateľstva po trekerov z celé-ho sveta. Kathmandu, mesto s približne milión obyvateľmi, leží v kotline na juhu Nepálu. Ak máte šťastie, tak Vás hneď po prílete uvítajú majestátne Himaláje. Na prvý pohľad na Himaláje sa, tak ako na stretnutie s láskou na prvý pohľad, nedá pripraviť. Človek vidí veľa obrázkov v časopisoch, veľa dokumentov, ale realita je dačo iné. Cítite sa, akoby ste boli lilipután a navštívili krajinu obrov.
V hlavnom meste sa netreba dlho zdržať. Stačí si doplniť chýbajúcu výbavu v nespočetných obchodíkoch s trekovým oblečením a predrať sa do starého mesta cez dotieravých obchodníkov. Oblečenie sa dá zohnať za neuveriteľné ceny. Treba však rátať s tým, že spacák asi urastený Slovák nezapne, trekové nohavice budú mať pudlo moderne pri kolenách a termo prádlo vám bude voľne viať okolo tela. V Kathmandu by bolo hriechom vynechať starobylé námestie Durbar s množstvom chrámov a ešte väčším množstvom ľudí a holubov. Cítim sa tu ako vo filme Indiana Jones a chrám skazy. Architektúra je pochmúrna, tmavá a strašidel-ná.
Navštívime žijúcu bohyňu Kumari, ktorá vykukla spoza tmavých okien svojho chrámu na pár minút a opäť zmizla. Úplne inú atmosféru má jedno z najsvätej-ších budhistických miest na svete Veľká stupa. Vládne tu tichá a pokojná atmosféra, prechádzajú sa usmiati mnísi a stovky holubov sa vyhrievajú na strechách.
Skoro ráno vyrážame na náš 16-dňový a 240 km dlhý trek okolo Annapurien. V krvi začíname cítiť adrenalín, vo vzduchu dobrodružstvo a v ža-lúdku jemné chvenie z nezná-meho. Malým rozheganým autobusom, a neskôr na streche terénneho autobusu, sa premiestňujeme do dedinky Syange vo výške 800 metrov nad morom. Cesta na korbe autobusu je neskutočná. Nadskakujeme ako na divokom mustangovi, zubami a nechtami sa snažíme udržať na autobuse, uhýbať drôtom nad našimi hlavami a Sláfka už zapína svoj foťák. Zoznamujeme sa s prvými usmievavými miestnymi obyvateľmi, terasovitými ryžovými políčkami a ochut-návame prvýkrát národné jedlo Nepálčanov Dalh baat.
Na druhý deň
sa zo Siange vydávame na sever a obdivujeme meniacu sa krajinu. Ryžové políčka sa vytrácajú a s pribúdajúcimi kilometrami sa zoznamujeme s prvými horskými masívmi. Ako prvá nás má privítať Manaslu. Je však hanblivá a nedôveruje nám, tak sa zakryje do perín z oblakov a my len veríme, že tam naozaj je. V plnej kráse sa odhalí až v ďalšie dni, keď si nás dobre obzrie. Každý deň nás sprevádzajú mosty ponad priepasti v štýle Indiana Jonesa. V hlave mi, ako prechádzam cez tieto mosty, hrá hlavná melódia z filmu „ta ta ta tááá“.
Celý trek sa nám ponúkajú neskutočné výhľady. Asi najneuveriteľnejší pohľad je v Hornom Pissangu na Annapurnu II. Pri východe slnka je osvetlená ako slávna herečka na divadelných doskách, nedosiahnuteľná, hrdá, krásna, zahalená v šľahač-kovom snehu. Z dediniek po ceste sa mi do pamäte asi najviac vryl spomínaný Horný Pissang. Zrejme pre svoju divokú romantiku. Leží oproti Annapurne II a jeho starostom je pán vietor, ktorý nás už vítal po ceste k dedinke. Zima vďaka vetru naberá na obrátkach a my vyťahujete svoje páperové bundy.
Ako vystupujeme do výšky nad 3000 metrov, vytrácajú sa postupne stromy a zeleň. V Brage sa dostávame k prvej teplej sprche po dlhej dobe a posled-nej na istý čas. Pred prvým kontaktom s pravými Himalájami sa ešte zastavíme v okresnom mestečku Manang, ktoré predstavuje ešte posledný kontakt s civilizáciou. V kaviarničke ochutnávame jablkový a čokolá-dový koláč a večer ukončujeme v malom miestnom kine. Romantika ako z divokého západu. Kino je maličké asi pre 20 ľudí, v strede piecka, v ktorej sa kúri jačím trusom. Medzi ponukou filmov nachádzame len filmy s horskou tematikou od Sedem rokov v Tibete, Into the Wild. My si vyberáme Karavánu. Piecka príjemne hreje a odvažujeme sa dať dole páperovú bundu a čiapku. Po hodine sa rozsvieti svetlo a premietač roznáša vrecko pukancov a teplý čajík.
Najvyššie položené jazero na svete
Ďalší deň začína naša prvá krížová cesta, a to cesta na najvyššie položené jazero na svete Tilicho Lake vo výške 4 990 metrov nad morom. Cesta na Tilicho by nebola taká hrozná, keby vás nezačala trápiť výšková choroba. Nohy nám podráža dotieravý vietor, ktorý sa nám snaží cestu sťažiť, ako sa dá. Do očí vháňa piesok a prach, ktorý zrazu máme naozaj všade. V Base Campe oddychujeme pri blikotajúcich sa sviečkach. Tilicho Lake nám vyráža dych svojou krásou, drsnosťou a neskutoč-nou modrou farbou. Hore je však príšerná zima, a tak utekáme dole do Shree Kharky.
V Yak Kharke si dávame oddychový deň a zbierame sily na vrchol treku – prechod cez Thoronglu. Spíme v Base Campe vo výške nad 4000 metrov.
Neviem, či by ste to nazvali spanie. Zima sa vám nepríjemne vrýva pod kožu a máme pocit, že už nikdy nám nemôže byť teplo. Voda je zamrznutá a ani na WC sa nám nechce ísť. O 4 pípa budík a snažíme sa prinútiť dostať sa zo spacáka. Hlavne neuvažovať. Treba to spraviť automaticky, rýchlo ako keď strhávate náplasť. Čelovka na hlavu a ide sa hore. Prvá hodinka je asi najťažšia, ešte že je tma a nevidíme ten kopec, ktorý sa týči na nami. Po 4 hodinách driny sa konečne dostávame na Thoronglu. Pár fotiek a s radosťou sa vydávate na ešte náročnejšiu cestu dole. 1 700 metrov dole kopcom nám ničí kolená, cesta je nekonečná, ale na konci nás má čakať známy v Muktinathe guesthouse „Bob Marley“. Štýlový hotelík ponúka výborné jedlá, pod každým stolom malá piecka a vy sa chcete baviť do rána, ale únava vás zmáha a po dohorení posledných uhlíkov zistíme, že spíme na stole. Ráno nás čakajú výborné raňajky na terase s luxusným výhľadom na Daulaghiri.
Cesta z Muktinathu je úplne iná ako na druhej strane hôr. Drsný, mystický Mustang si zamilujete a stále sa dostávame bližšie a bližšie k civilizácií. V Jomosome zažijeme jeden z najkraj-ších zážitkov – konečne horúca sprcha. Po týždni prvýkrát vidíme svoju kožu a vychutnávame, ako nám steká horúca voda po tele. Naozaj neopísateľný pocit, ktorý pozná len človek, čo to zažil. Ráno, po niekoľkých hodinách čakania na letisku, odlietame v malom lietadielku do Pokhary.
Najkrajší paraglajding na svete
Pokhara je druhé najväčšie mesto v Nepále a pripomína dovolenkovú destináciu pri mori. Konečne vyťahujeme žabky a nohy sú v šoku po dvoch týždňoch v trekovej obuvi. Aby adrenalínu nebolo málo, na druhý deň si dáme najkrajší paraglajding na svete s výhľadom na Himaláje.
Deň pred paraglajdingom nás český turista vystrašil svojím príbehom ako „to“ robil z padáka. Ako každá skúsenosť obohacuje, ale nie sme si isté, či sa nám chce zvracať z výšky 1400 m. Môj tandemista mi na kopci dáva na môj vkus málo inštrukcií. Vlastne inštrukcie pozostávajú len zo slov: „pôjdeš a keď poviem bež, budeš bežať“. Zdá sa mi to fakt nepresné a zahŕňam ho sériou otázok: Ako rýchlo mám bežať? A čo potom? Ako pristávať? Aký je vietor? Žiadnu odpoveď nedostávam a dobrodružstvo začína. Idem, bežím a lietam. Paráááda. Po 10 minútach v oblakoch sa však nudíme, áno políčko, domček, zatáčka… políčko a, uf, už to ide. Žalúdok citlivo vníma každú otočku a dostávame inštrukcie ako zvracať. Dosť rázne žobroním o skoršie pristátie. Pristátie je hladké a so mnou sa ešte tri hodiny točí svet. Ďalší zážitok je za nami a my sa vyberáme na nákupy suvenírov. Večer zakončíme v rockovom podniku Busy Bee a ráno nás čaká 7-hodinová cesta späť do Kathmandu.
A opäť hlavné mesto. Posledné prejdenie sa po uliciach, kde už ako samozrejmosť berieme prechádzajúce sa kravy na ceste, uhýbame sa motorkám a obchodníkom a ráno dlhá cesta domov troma lietadlami, nespočetnými únavnými kontrolami a čakaním.
PO PRÍCHODE SA MI ULICE ZDAJÚ ČISTÉ A TICHÉ. CÍTIM SA NEJAKO INAK. NEVIEM, ČI OČISTENÁ, PROSTE JEDNODUCHO INAK. A V HLAVE ROZMÝŠĽAM: SKONČILA DOVOLENKA, NECH ŽIJE ĎALŠIA.
Lucia Ilavská
