Tamojšia justícia zdedila tradíciu najvyšších trestov, rozsudky smrti padajú v Bangladéši dodnes. Katovská profesia však v krajine zmizla. Hrdelné tresty preto musia vykonávať sami väzni. Vítajú to, skracujú si tým svoje vlastné tresty.
Bangladéš patrí k 54 krajinám sveta, kde ešte stále platí trest smrti. Nie je len formálna, je súčasťou justičnej praxe. Za posledných päťdesiat rokov tu bolo popravených, väčšinou obesením, vyše päťsto odsúdencov. Viac ako dve tisícky ďalších na svoju popravu v preplnených väzniciach čakajú.
Hrdelný trest v krajine vychádza z legislatívy Pakistanu, na ktorom Bangladéš získala nezávislosť v roku 1971, predtým bola pod britskou koloniálnou správou. Lenže zatiaľ čo trest smrti v právnom usporiadaní zostal, inštitút vykonávateľa rozsudku krajina zrušila. Katov, štátom delegovaných popravcov, tu nemajú. Ale potrebujú ich.
A tak ich vyberajú jednotlivé väznice z radov svojich väzňov.
Kat celebritou
Príkladom môže byť napríklad Šahdžahán Bhuján. V roku 1991 bol odsúdený za lúpežnú vraždu na odňatie slobody na štyridsaťdva rokov. Z väzenia však na slobodu vyšiel už tento rok. Pretože sa v roku 2001 ujal katovskej profesie v centrálnej väznici v Dháke.
O tom, že to s povrazom vie, informoval predstavenstvo väznice sám. Keď mu popravšiu úlohu vedenie žalára zverilo, obesil dvadsaťšesť väzňov odsúdených na trest smrti. Za každú vykonanú popravu dostal od riaditeľstva väznice finančnú odmenu, ale aj prísľub skrátenia trestu. V spojení s jeho dobrým správaním a ďalšími okolnosťami skrátilo pobyt za mrežami takmer o desať rokov.
„Nebol to zle strávený čas,“ spomína dnes sedemdesiatštyriročný Bhuján na slobode. „Správa väznice si ma predchádzala, pekne sa o mňa starali.“
K jeho klientom sa počítal islamistický vodca bangladéšskej teroristickej organizácie Džamáat-ul-Mudžahidíni pán Ali Ahsan Mudžahid. Zo sveta sprevádzal tiež niekoľko dôstojníkov, ktorí boli uznaní vinnými z prípravy vojenského prevratu v roku 1975 a zo zavraždenia šejka Mudžibura Rahmána, zakladateľa krajiny. Veľkú slávu si vydobyl, aj mimo väzenia, popravou sériového vraha Eršáda Sikdera.
„Keby som ich nepovesil ja, urobil by to niekto iný,“ vysvetľuje Šahdžahán Bhuján. „Ako odsúdený som s nimi do istej miery súcitil, ale musel som to urobiť. Ja som o ich obesení nerozhodol, nariadil mi to štát.“
O svoj život na slobode sa nebojí. Aj keď mu teraz nepovedia inak ako Džallad, teda Kat, je považovaný za celebritu. Ľudia sa s ním na ulici zastavujú a fotia. Nemá rodinu, ku ktorej by sa mohol vrátiť, ani domov, ktorý by mohol nazývať vlastným. Preto žije spoločne s ďalším prepusteným väzňom, s ktorým sa za mrežami spriatelil.
Vrahyňa zomrela na infarkt pri čakaní na trest smrti. Poprava pokračovala s mŕtvolou
Ponuka, ktorá sa neodmieta
Väčšina zo sedemdesiatich bangladéšskych väzníc, ktorých kapacita je až o dve tretiny preplnená, si svojho kata alebo katov z radov väzňov držia. Jedným z nich bol aj Babul Miah, ktorý si odpykával dvadsaťdvaročný trest vo väznici v Nagore. Každú minútu za mrežami považoval za pobyt v pekle, takže sa príliš nerozpakoval, keď dostal ponuku skrátiť si trest o dva mesiace, to bola odmena za jednu popravu. „Nebola to ťažká práca, tak som ochotne súhlasil,“ rozpráva Miah.
Popráv obesením nakoniec vykonal sedemnásť. „Nesmiete ich ľutovať, s vami to predsa nemá nič spoločné. To súd zamietol ich odvolanie,“ filozofuje Miah podobne ako Bhuján. „Po prvej poprave som bol nešťastný, ale postupne som si vytvoril určitú odolnosť. Je to práca, ktorú musia vykonávať len mentálne silní ľudia.“
Popravy a kruté mučenie väzňov! Popísala Tereza H. život vedľa pedofilov a vrahov!
Aj Miah sa stal po predčasnom prepustení celebritou. Písali o ňom noviny, jeho zážitkom z väzenia bol venovaný aj krátky seriál. Dnes žije vo svojej rodnej dedine, s mladou ženou a deťmi. Na svoj čas za mrežami nemá pekné spomienky, ale katovskú profesiu už vníma skôr epizódne. Bola to práca, ktorú bolo treba urobiť, súčasť jeho trestu. Niečo, čo bolo treba vykonať, aby sa z väzenia mohol dostať skôr.
