Museli prejsť štyridsať kilometrov púšťou, prevažne v noci, pretože oblasť je ešte stále strážená. „Nechceli sme, aby nás náhodou niekto uvidel,“ opisuje púť k kazachstánskému kozmodrómu Bajkonur Alexander Kunas, ktorý sa k nemu vydal sa svojím kamarátom.
V rozpadávajúcom sa hangári na nich čakali kosmoplány vyvinuté v rámci niekdajšieho sovietskeho vesmírneho programu Buran. Program bol kvôli nedostatku financií zrušený v roku 1993.
„Keď sme vošli do hangáru, bola taká tma, že sme stroje nemohli nájsť,“ priznáva Alexander, že na konci ich putovania dalo prácu obrie kosmoplány objaviť. Potom však svetlo baterky odhalilo krídlo jedného z nich.
„Prvé, čo ma napadlo, bolo: Je tak obrovské,“ hovrí fotograf a režisér Alexander.
V hangári strávili celkom tri dni a tri noci. A boli to chvíle plné napätia a úzkosti. „Aj keď sme tam boli celkom sami, necítili sme sa tak,“ hovorí. Akoby z obáv z prezradenia vraj takmer nehovorili, a keď áno, iba šeptom.
Mali pocit, ako by s nimi v kozmodrómu ktosi bol. Nespálo sa im preto dobre, budil ich každý zvuk vydávaný vtákmi. „Bolo to ako spať v dome s duchom. S duchom Sovietskeho zväzu,“ hovorí Alexander s odkazom na to, že monumentálne kosmoplány boli pýchou bývalého zväzu sovietskych republík.
