Symbolom vojny v Perzskom zálive sa stali nielen horiace ropné polia, ale aj pohľad na tisíce zničených, poškodených alebo opustených áut na diaľnici 80 vedúcej z Kuvajtu do mesta Basry. Práve tadiaľ unikala Saddámova armáda spoločne s civilistami, keď ich zastihlo mohutné bombardovanie, ktoré dalo celej diaľnici nový názov Highway of Death, teda diaľnice smrti.
Po americkej invázii do Perzského zálivu sa celá iracká armáda v zmätku presúvali z Kuvajtu smerom do Basry spoločne s tisíckami civilistov. Američania však nehodlali nečinne prizerať a šesť prúdovú diaľnicu zasypávali po dva dni tisíckami bômb. Lietadlá A-6 Intruder zvrhávali na kolóny vozidiel a tankov kazetové bomby, ničitelia tankov A-10 kropili diaľnici zo svojich rotačných kanónov. Dielo skazy dokončovali vrtuľníky Apache a americké delostrelectvo.
Obraz skazy, ktorý po sebe dvojdňovej ofenzívy zanechal, bol neuveriteľný. Počet opustených alebo zničených vozidiel presiahol 2000. Zďaleka nešlo len o tanky a obrnené vozidlá patriace Iracké republikánskej garde a pravidelnej armáde. Vojaci aj civilisti utekali v zmätku pred všadeprítomnými lietadlami a vrtuľníkmi. Mnoho sa ich utopilo v okolitých močiaroch alebo jednoducho zmizlo v púšti. Počet mŕtvych nebol nikdy presne vyčíslený, niektoré odhady hovoria o 900 až 1100 mŕtvych, iné odhady idú do tisícov.
O útoku na diaľnici 80 sa dodnes vedú spory. Masaker civilistov a vojakov, ktorí nejavili prakticky žiadnu vôľu k odporu, vyvolal negatívne reakcie. Zábery z diaľnice smrti, zverejnené až s týždenným oneskorením, otriasli verejnou mienkou. Podľa Colina Powella boli práve tieto zábery jedným z hlavných dôvodov, prečo sa prezident G.W. Bush rozhodol po oslobodení Kuvajtu ukončiť operáciu a nepokračovať ďalej v ťažení do Iraku. Celá záležitosť bola niekoľkokrát vyšetrovaná, samozrejme bez akýchkoľvek výsledkov a obvinenia. Obhajcovia masakru tvrdili, že ustupujúca alebo utekajúca armáda nie je to isté ako armáda, ktorá sa vzdala. Ak vojská nezloží zbrane, sú legitímnym cieľom, akokoľvek sú demoralizované. Ústup je taktický manéver a nie je žiadny dôvod, prečo nenapadať ustupujúce vojsko. Irak mal v čase invázie štvrtú najväčšiu pozemnú armádu na svete a nebolo možné bojovať s ňou v rukavičkách.
Nech celú záležitosť posudzujeme z morálnych či strategických hľadísk, neoddiskutovatelným faktom zostáva, že útok na diaľnici smrti bol gigantickým masakrom vo vojne, ktorá trvala akokoľvek päť dní a kde nebolo od počiatku najmenších pochýb o tom, kto zvíťazí. Dejiny píšu víťazi, a tak dnes stále prevláda názor, že bombardovanie diaľnice smrti bolo skvelým príkladom, ako doraziť zdecimovanú armádu za vlastných nulových strát.
