Vo Švajčiarsku upokojujú väzňa neobvyklým spôsobom – cely im farbia doružova. Podľa niektorých sa ale jedná o krok, ktorý „uráža mužskú dôstojnosť“.
Pozitívny vplyv ružovej farby na psychiku človeka nie je ničím novým. Od konca 60. rokov ho dôkladne skúmal už Alexander Schauss z Amerického inštitútu pre biosociálny výskum. Vychádzal zo skorších štúdií švajčiarskeho psychiatra Maxa Lüscher, podľa ktorého obľuba určitých farieb vypovedala mnohé o osobnosti jedinca. Schauss sa pokúšal zistiť, či tento fenomén nefunguje aj naopak, teda ako môžu konkrétne farby ovplyvňovať naše emócie a rozpoloženie. Vykonal sériu testov, pomocou ktorých zistil, že na psychiku človeka pôsobí obzvlášť upokojujúco jeden odtieň ružovej. Toto zistenie sa rozhodol uplatniť v praxi.
S pomocou dôstojníkov Genea Bakera a Rona Millera nechal vymaľovať steny nápravného zariadenia pre mariňákov v Seattli na ružovú farbu. Odtieň bol následne pomenovaný ako Baker-Miller ružová. Väzni prechovávania v takých priestoroch údajne neboli toľko agresívne a lepšie sa s nimi vychádzalo.
„Od začiatku procedúry, ktorá začala 1. marca 1979, nebol zaznamenaný žiadny incident spôsobený nepravidelným alebo nepriateľským správaním zo strany nových väzňov,“ stálo v správe väznice. Stačilo vraj len pätnásť minút v ružovom prostredí a človek bol pokojnejší. Schauss však postupom rokov vykonával ďalšie bádanie a svoje závery nakoniec zásadným spôsobom upravil. Ružová vraj nakoniec nebola toľko upokojujúca a vo väzňoch prebúdzala násilia…
Až o viac ako tridsať rokov neskôr sa problematikou znova zaoberala švajčiarska psychologička Daniela Späth, ktorá jasne ružovú nahradila tlmenejším odtieňom. Farba zvaná ako „upokojujúca ružová“ preukázala svoj účinok a do jej tónov boli vymaľované steny v desiatich švajčiarskych väzniciach. Farba postupne preniká aj do ďalších miest Európy a podľa Späth by mohla nájsť svoje uplatnenie aj v nemocničných zariadeniach, školách alebo psychiatrických liečebniach.
