Vražda v pohraničí

V malom mestečku neďaleko hraníc mal 55-ročný Miroslav G. malý, trojizbový dom pri ceste, ktorá viedla na hranice. Ešte v roku 1981 jeho manželka Gertrúda sa vybrala so synmi k príbuzným do Východného Nemecka a po krátkom čase mu oznámila, že sa nemieni vrátiť. Už sa tam udomácnili a nahovárala aj Miroslava, aby prišiel za nimi. Zopár ráz navštívil rodinu, ale odsťahovať sa mu nechcelo.
Už dávnejšie sa zaoberal drobným pašeráctvom. Po zbúraní berlínskeho múra a po zjednotení Nemecka sa naskytli nové, obrovské možnosti zárobku. Najmä v súvislosti s dovážanými ojazdenými autami.

Rozhodol sa využiť konexie a prostredníctvom ženy i príbuzných nadviazal patričné kontakty vo viacerých nemeckých mestách. Prijímal objednávky na zahraničné ojazdené autá, pravdaže, boli medzi nimi aj ukradnuté, ale to ho nezaujímalo.
Vďaka tejto obchodnej činnosti sa dostal do dosť úzkych kontaktov s dôstojníkmi, ktoré odchádzali z bývalej NDR do Ruska a na Ukrajinu. Dávalo to veľké možnosti obom stranám. Pravda, iba dovtedy, kým ruská, bieloruská a ukrajinská mafia sa nerozhodli prebrať kontrolu nad takýmto dobrým biznisom. Noví partneri sa čoraz častejšie objavovali v dome Miroslava G. Nikto si to nevšímal, napokon v pohraničnom pásme sa permanentne, na dlhší či kratší čas, zdržiavali obchodní turisti z východného bloku.
Koncom roku 1996 v Nemecku zadržali veľkú skupinu ruských ,,obchodníkov“, ktorí hrubo a nie raz porušili miestne zákony. Za mrežami sa ocitli aj tí, s ktorými spolupracoval Miroslav. On sám sa vyhol väzeniu, ale nemecké informačné služby už o ňom vedeli a oznámili to aj na Slovensko. Odvtedy patril medzi podozrivých, a polícia, presnejšie oddelenie boja proti organizovanému zločinu, ho začalo sledovať. Začali sa operatívne rozpracúvať jeho kontakty a celá činnosť.

Nebol doma, susedia ho nevideli, usudzovalo sa, že sa vybral kamsi po obchodoch. Mal však dohodnuté termíny so zákazníkmi. Jeden z nich prišiel až z druhého konca republiky a povedal si, že naňho počká. Predtým zopár ráz aj prenocoval v Miroslavovom dome, takže všetko tam dobre poznal. Aj teraz pri čakaní sa začal dôkladnejšie obzerať po dome a okolí. Nazrel cez okno, ktoré bolo dosť vysoko, dovnútra a uvidel v miestnosti nezvyčajný neporiadok.
Veľa toho neuvidel, lebo závesy boli zatiahnuté. Predsa však sa znepokojil. S obavami sa zdôveril aj susedom. Usúdili, že najlepšie bude zavolať políciu. Na základe súhlasu prokurátora zámočník otvoril zámky na dverách. Vo veľkej izbe na koberci vedľa gauča ležal  mŕtvy Miroslav, prikrytý dekou s rukami i nohami zviazanými elektrickou šnúrou. Na prsiach, na tvári i na rukách bolo vidieť niekoľko bodných rán, spôsobených najpravdepodobnejšie nožom. Smrť nastala zrejme vykrvácaním z preťatej krčnej tepny. Zranenia ukazovali, že sa bránil zo všetkých síl.

V celom dome priam bili do očí stopy po dôkladnom prehľadaní všetkých miestností, nevynímajúc kuchyňu, kúpeľňu, ani malý kumbál v predsieni. Predbežne sa podarilo zistiť, že páchatelia ukradli videorekordér Panasonic, vežu značky Sanyo a dva fotoaparáty Kodak. Nepochybne ukradli aj peniaze, lebo Miroslav vždy mal doma zopár tisíc mariek alebo iných valút.
Kriminalistickí experti našli a sňali niekoľko desiatok zreteľných odtlačkov, niektoré boli zanesené krvou. Avšak len malá časť z nich bola vhodná na daktyloskopické skúmanie.
Vražda sa stala 3 alebo 4 dni predtým, ako našli mŕtvolu. To súhlasilo s časom, odkedy Miroslava nebolo vidieť. Dvere ani zámky neboli poškodené, a to svedčilo, že dobrovoľne pustil dnu vrahov. Pravdepodobne ich poznal, a preto musel zomrieť. Nepodarilo sa presne určiť hodinu smrti. Nikto nevidel pri jeho dome nijaké podozrivé osoby, ani nepočul hlasy, výkriky alebo volanie o pomoc, nič, čo by mohlo súvisieť s tragickou udalosťou. Policajná skupina musela začínať od nuly.

Predchádzajúce informácie o nelegálnom obchodovaní Miroslava G. napovedali, že tu šlo o akési zúčtovanie, objednaná vražda na príkaz kontrahentov spoza východnej hranice. Polícia sa zaujímala aj o ďalších členov tejto skupiny, ktorí boli na slobode a mohli objednať alebo vykonať vraždu
Pátracie efekty však boli mizivé, ani zďaleka sa neblížili k pozitívnemu finále. Nenašli sa nijaké dôkazné stopy, ani pátrania po trhoviskách a burzách nepriniesli výsledok. Nenašlo sa nič z ukradnutých vecí v Miroslavovom dome. Po jeden a pol roku od udalosti napokon prokurátor zastavil pátranie.
O necelý mesiac po tejto udalosti sa dvaja mládenci z mestečka, kde žil Miroslav, dali vo Frankfurte do partie s nemeckými rovesníkmi. Šlo o videorekordér Panasonic a dánske kazety s pornografickými filmami, ktoré chceli ,,streliť“ za mimoriadne nízku cenu. Lenže akosi sa nevedeli dohodnúť, došlo k bitke, pri ktorej musela zasiahnuť polícia. Vzala im všetok tovar, a keďže aj v Nemecku bol známy Miroslavov prípad, vďaka jeho pochybným obchodným kontaktom, situácia sa vyjasnila.
Róbert Ch., 22-ročný, a jeho menovec, 23-ročný Róbert F. bývali blízko seba a priatelili sa od detstva. Po skončení základnej školy si nenašli nijakú prácu, takže ako väčšina mladých nezamestnaných sa živili drobným priekupníctvom na pohraničných burzách. Doteraz sa vždy vedeli vyhnúť zákonu, takže nikdy nevzbudzovali záujem polície.
Teraz sa však situácia zmenila. Videorekordér nepochybne patril zavraždenému. Zrodila sa šanca na odhalenie vinníkov. Mohli nimi byť aj obaja Róbertovia.
Napochytro zostavená pátracia policajná skupina zadržala mládencov ráno, keď vychádzali z domu a zberali sa zrejme na nejakú burzu. Mali pri sebe niekoľko tisíc korún a menšie sumy v markách a dolároch. Pri domovej prehliadke našli aj obidva fotoaparáty, zatiaľ však nemali istotu, či pochádzajú práve z inkriminovanej lúpeže.
Keď sa ich spytovali na videorekordér Panasonic, tvrdili, že ho kúpili od Rusov, ale vraj sa báli, že je ukradnutý, tak ho radšej chceli predať. Po niekoľkodňových výsluchoch vyšlo najavo, že obaja mládenci dobre poznali Miroslava G. a neraz s ním spolupracovali pri jeho obchodoch. Údajne sa pohádali, preto Miroslav rezignoval na spoluprácu s nimi.

Chválili sa, že za hranicami si dobre zarobili. A pomaly sa hromadili aj ďalšie priťažujúce fakty.
Výsluchy trvali celé hodiny. Napokon sa priznali k vražde. Miroslav G. ich využíval na pašovanie áut z Nemecka. Po čase usúdili, že im platí málo. Žiadali viac a on sa im vysmial. Tak sa teda rozišli a začali obchodovať na vlastnú päsť. Kedysi sa im vyhrážal, že pošle na nich Rusov, lebo robia nekalú konkurenciu. Vtedy sa rozhodli konať. Vybrali sa za ním raz večer. Vpustil ich dnu bez obáv. Priniesli si so sebou elektrickú šnúru a nôž. Chceli ho vraj iba vystrašiť. Došlo k bitke. Miroslav sa zúrivo vrhol na nich. Bránili sa a podarilo sa im ho zneškodniť. Pevne ho zviazali a potom ho bodali nožom. Prehľadali všetky miestnosti v dome. Našli 10 tisíc mariek a niekoľko tisíc korún. Bolo im ľúto nechať tam video a fotoaparáty, tak ich vzali so sebou. Peniaze sa  usilovali vydávať veľmi opatrne, lenže už im to nepomohlo.