Bolo to šťastné manželstvo. Mali jednu dcéru, bola už v tínedžerskom veku. Viedli spoločný harmonický bežný život, možno troška poznačený jednotvárnosťou, ale všetko bežalo tak, ako to má byť. A potom, v jednej chvíli sa zjavil šarmantný muž, ktorý vedel ako hádzať komplimenty a lichôtky. Láska, ktorá oslepila ženu trocha unavenú práve tou jednotvárnosťou. A potom naraz bol jeden z nich mŕtvy…
Keď vzorný otec rodiny Viliam Ranhold predstavoval v zamestnaní nového kolegu, zdal sa mu na prvý pohľad sympatický. Prišiel k nim z iného mesta, tu nikoho nepoznal. „Preto som ho k nám pozval na nedeľný obed,“ spomína si na osudové stretnutie Viliam. „Bola to asi najväčšia chyba môjho života.“
Pretože už počas prvého obeda, sa návštevník bez okolkov začal vtierať do priazne hostiteľky. Samozrejme, že si pritom počínal so šarmom a decentne. Ale vychvaľoval jedlo, vkusné zariadenie, poriadok v dome, prosto správal sa tak, že to prekračovalo všetky bežné miery.
Následky tejto návštevy boli Viliamovi jasné žiaľ až o niekoľko mesiacov neskôr. Bolo to vtedy, keď mu manželka oznámila: „Vieš, Vilo, s tvojím kolegom Petrom ma spája oveľa viac než iba normálne kamarátstvo. Je mi ľúto, ale sťahujem sa k nemu.“
„Najradšej by som bol tomu chrapúňovi vylepšil fasádu,“ hovorí Viliam trocha drsne, ale zato oprávnene. Bola by to bývala celkom pochopiteľná reakcia, ale tento veľmi jemný muž sa na nič podobné nezmohol. Biť sa nevedel, hádal sa iba veľmi nerád. Tak sklapol uši a potichu trpel. Nehovoriac o tom, že za ženou, ktorú mal úprimne rád, hlboko smútil.
Peter Vonkov si našiel v neďalekom mestečku nový byt a spokojne sa v ňom udomácnil aj spolu s Christinou Ranholdovou. Samozrejme, že nezostal pracovať vo firme, kde bol Viliam. Nové pracovné miesto si nenašiel, tak poberal podporu v nezamestnanosti. Bol rodený klamár, tak si vymyslel lepší spôsob, ako sa mať dobre a ponechať si ženu, ktorá sa mu páčila. Podarilo sa mu získať niekoľko pôžičiek v rôznych bankách. Mal totiž papiere od akéhosi strýka v Kanade, po ktorom mal údajne dediť ropné vrty a bane na meď. Budúce dedičstvo malo vraj hodnotu niekoľkých miliónov dolárov. „Neboj sa, strýko je staručký, nepotrvá dlho a kúpime si perfektnú vilu a vyštartujeme na dlhú cestu okolo sveta,“ ubezpečoval Christinu, ale aj iných, ktorí boli ochotní mu uveriť.
Lenže pravda bola iná. Z pôžičiek si nakúpil auto a exkluzívne oblečenie pre seba a Christinu a na prvý pohľad robil dojem boháča. Christina bola spočiatku šťastná, priam sa vyhrievala v žiari a lesku Petrovho bohatstva a snívala o rohu hojnosti, ktorý na nich ešte len v podobe dedičstva čaká. Jej utrápený manžel zatiaľ chodil poctivo do práce a potichu dúfal, že jeho žena zasa príde k rozumu a vráti sa domov.
Lenže pravda bola iná. Z pôžičiek si nakúpil auto a exkluzívne oblečenie pre seba a Christinu a na prvý pohľad robil dojem boháča. Christina bola spočiatku šťastná, priam sa vyhrievala v žiari a lesku Petrovho bohatstva a snívala o rohu hojnosti, ktorý na nich ešte len v podobe dedičstva čaká. Jej utrápený manžel zatiaľ chodil poctivo do práce a potichu dúfal, že jeho žena zasa príde k rozumu a vráti sa domov.
Kým bol Viliam v práci, na svoje zúfalstvo až tak nemyslel, keď bol doma a musel sa starať o dcéru, tak mu čas tiež rýchlo preletel, ale počas dlhých večerov a nocí mu manželka nadovšetko chýbala. Napriek tomu jej kdesi v duchu odpustil a stále dúfal, že nastane deň, kedy bude jeho Christina stáť pri dverách. A presne to sa aj stalo. Christina jedného pekného dňa precitla zo sna a od milenca ušla. Naozaj zazvonila pri dverách svojho domova a manželovi sa vyplakala do náruče. Priznala sa, že všetko jeho bohatstvo bola iba mydlová bublina. Celé to bolo iba lož a podvod. Obrovské dedičstvo si vymyslel a ona má celého Petra po krk. „Neboj sa, zvládneme to,“ utešoval ju manžel Viliam. „Hlavne, že si zase doma!“
Christine to však nedalo: „Vieš, aspoň jednu vec musím spraviť. Musím Petrovi povedať, čo si o ňom myslím, musím mu naliať čistého vína. Ešte raz sa k nemu vrátim, a zajtra už definitívne zostanem doma.“
Ale späť sa už nikdy nevrátila. Ešte v tú noc zvonil pri Viliamových dverách zvonček. „To bude iste Christina“, tešil sa rozospaný manžel. Ale boli to dvaja policajti v uniformách. Oznámili mu, že jeho manželka už nežije.
Peter Vonkov sa nezmieril so stratou milenky, zatiaľ sa nevie, čo presne sa medzi ním a Christinou tej noci odohralo. Iba výsledok je jasný: Viliam zo žiarlivosti a zlosti dobodal ženu kuchynským nožom. Christina sa z posledných síl ešte dovliekla na chodbu domu, kde ju po chvíli našli susedia. Lenže Christina tak silno krvácala, že každá pomoc prišla neskoro.
„Bože, ako som trpel, ako som čakal, a ako som sa z jej návratu tešil!“ hovorí smútiaci vdovec. „Teraz musím zasa čakať. Na súdne pojednávanie s vrahom mojej ženy a na jeho spravodlivé odsúdenie. Viem, že jej to život nevráti, ale v duši som šťastný, že ma predsa len mala rada a chcela sa ku mne a dcére naozaj úprimne vrátiť.“
Dz
