Vraždiace monštrum strieľalo mladé páry v autách. „Samov syn“ terorizoval 377 dní New York

tvrdí, že počuje hlas Všemohúceho. „Istý čas som sa volal Samov syn, ale nedávno ma opäť oslovil Boh a povedal mi, že som synom Nádeje…“

Je to úplne iná správa, ako tá, ktorú nechal napísanú na kúsku papiera za stieračom auta, v ktorom v roku 1977 zabil mladý milenecký pár. „Som monštrum. Som synom Samovým,“ napísal vrah. „Rád sa túlam po uliciach a hľadám čistú hru – chutné mäsko. Vrátim sa.“ Samov syn držal v napätí najväčšie americké mesto celých trinásť mesiacov. Tvrdiac, že plnil pokyny diabla, ktorý sa usalašil v jeho tele, Berkowitz chladnokrvne zastrelil šesť a ťažko zranil sedem mladých ľudí – väčšinou mileneckých párov v autách. Bývalý poštový úradník si teraz odpykáva trest v dĺžke 547 rokov a tvrdí, že svoj život zasvätil šíreniu svätého slova. „Moje nové meno je syn Nádeje, pretože každému hovorím, že Boh je nádej,“ tvrdí pôvodom Žid, ktorý sa vo väzení prekonvertoval na kresťanstvo. „Ak Boh zachránil niekoho, ako som ja – vraha – určite zachráni každého.“

najväčšieho mesta Spojených štátov. V polovici 70. rokov v New Yorku vyčíňal strelec s prezývkou „Samov syn“, ktorý napádal najmä v noci mladé páry. Jeho vyše roka dlhé vyčíňanie malo za následok 6 mŕtvych a 7 zranených.

Mali dvadsať. Poznali sa týždeň, keď vyrazili na svoje prvé rande. Robert Violante a Stacy Moskowitzová si zašli najskôr do kina, príjemný večer potom pokračoval v parku. „Bola teplá letná noc a pripadali sme si ako dve malé deti. A ja som sa opýtal: čo keby sme sa šli na chvíľu húpať? Keď sme sa vracali parkom, všimol som si tam nejakého chlapíka, tak sme šli do autu. Došli sme k môjmu autu a sadli dovnútra,“ rozprával Violante v dokumente Born to Kill?

Pár sa začal onoho 31. júla 1977 v aute bozkávať. „Potom si už pamätám len niekoľko hlasných rán. Vybavujem si nárek Stacy. Nevidel som ju, pretože som oslepol. Blyslo mi hlavou, že na nás musel niekto strieľať. Hovoril som si, Bože, je po nás.“

Stacy Moskowitzová zomrela v nemocnici. Robert Violante útok prežil, oslepol však na jedno oko a v druhom má len limitované videnie. Bol to posledný čin „Samovho syna“.

Osemnásťročná Donna Lauriaová a o rok staršia Jody Valentiová sedeli v aute po jednej hodine v noci v Bronxe a preberali, čo sa dialo pár hodín predtým na diskotéke. V tú chvíľu sa pri dverách zjavil muž a trikrát vystrelil. Donna zomrela na mieste. Jody policajtom povedala, že strieľal zavalitý beloch s kučeravými vlasmi.

Počas októbra a novembra zaútočil strelec na ďalšie dve dvojice, tentoraz vo štvrti Queens. Carl Denaro, ktorého otec bol detektívom newyorskej polície, utrpel vážne zranenia hlavy, lekári časť lebky museli nahradiť kovom. Joanne Lominová zostala po útoku ochrnutá, ďalšie dievča utrpelo zranenia krku, jednej obeti sa guľka vyhla. „Tie streľby nemali žiadny poriadok ani dôvod,“ popisoval bývalý brooklynský detektív Ed O’Sullivan. Polícia si ich preto spočiatku ani nespájala.

Aj ďalší útok, 30, januára 1977, sa odohral v štvrti Queens. „Dostal som za úlohu vyšetriť vraždu Christine Freundovej. Sedela v aute s priateľom,“ popisoval detektív Joseph Coffey. Christine s priateľom Johnom Dielom boli v kine na filme Rocky a vo vozidle premýšľali, že vyrazia tancovať… Potom sa ozvali výstrely a dve guľky zamierili do hlavy 26-ročného dievčaťa. Nemala šancu prežiť. Diel utrpel len drobné poranenia.
Kriminalisti konečne zistili, že všetky streľby spája rovnaký typ zbrane – revolver kalibru 44. Detektívi hovorili, že sa prikláňajú k tomu, že spolu útoky súvisia.

8. marca devätnásťročná študentka Virginia Voskerichianová kráčala po ulici len blok od miesta, kde bola zastrelená Freundová. Aj na ňu začal niekto strieľať. V zúfalej snahe sa brániť vystrčila proti vrahovi ruku s učebnicami. Guľka však preletela skrz knihu, zasiahla ju do hlavy a usmrtila.

Teraz to NYPD vedela isto iste. V uliciach vyčíňa sériový vrah, ktorý už má na svedomí počas trištvrte roka päť útokov s bilanciou traja mŕtvi a štyria zranení. Medzi ľuďmi sa začala šíriť panika. Jeden človek dokázal terorizoval osem miliónov obyvateľov.

Ráno 9. apríla poslali detektíva Coffeyho do Bronxu. „V aute boli chlapec a dievča. Práve sa milovali, keď k nim pristúpil a oboch ich zastrelil,“ popisoval. Alexander Esau a Valentina Surianová boli každý strelený dvakrát. Pred smrťou ani jeden z nich už nedokázal prehovoriť. Vrah však po sebe zanechal list smerovaný polícií.

„Som monštrum. Som Samov syn. Vyzerám zo strešného okna a pozorujem okolitý svet. Pripadám si, akoby som do neho nepatril. Som na inej vlnovej dĺžke ako ostatní. Naprogramovaný na zabíjanie,“ stálo okrem iného v liste.

Samov syn sa v skutočnosti volal David Richard Berkowitz. Mal 23 rokov a býval v meste Yonkers, ktoré je predmestím New Yorku. Ihneď po narodení bol daný na adopciu, vyrastal ako samotár v Bronxe. Často sa bíjaval, nemal žiadnych priateľov. V 14 rokoch ho zasiahla smrť adoptívnej matky, ktorá podľahla rakovine prsníka.

Berkowitzovi sa prestalo dariť v škole, vzrastal v ňom pocit odlúčenia. V osemnástich narukoval, rok strávil v Kórei. Ani po návrate do New Yorku nenašiel nikoho, kto by mu bol blízky. Živil sa ako „securiťák“ a taxikár. Na svoju samotu potom našiel netradičný recept, začal zakladať požiare. Malé i väčšie, celkovo ich bolo takmer 1500! Vtedy ešte nechcel zabíjať, len hľadal akési zapojenie do spoločnosti.

V roku 1976 sa presťahoval do najvyššieho poschodia činžiaku v Yonkers. Krátko predtým ešte napadol nožom dve ženy a jedna musela vyhľadať lekárske ošetrenie. V okolí jeho domu v Yonkers potom začali umierať psy, horelo veľa požiarov. Potom si zaobstaral revolver a v lete začalo jeho vraždenia…

Newyorská polícia o rok neskôr musela reagovať na paniku obyvateľov. 19. apríla 1977 vznikla špeciálna jednotka Omega, ktorej jedinou úlohou bolo chytiť sériového vraha, „Samovho syna“. V Omege boli detektívi a policajti z celého New Yorku. Každý deň bolo v uliciach 300-400 policajtov spadajúcich pod tím Omega.

Berkowitz si toho bol vedomý. 30. mája zaslal list novinám NY Daily News. „Posielam pozdrav z odvodňovacích kanálov New Yorku, ktoré sú plné psích výkalov, zvratkov, moču a krvi. Posielam pozdrav zo stok New Yorku, ktoré hltajú tieto delikatesy, keď ich tam námetu zametači. Posielam pozdrav z prasklín v chodníkoch New Yorku a od mravcov, ktorí tieto praskliny obývajú a živia sa na zaschnutej krvi mŕtvych. Som stále tu. Ako duch potulujúci sa nocou. Smädný, hladný, bez času na odpočinok, len aby som potešil Sama.“ Noviny list, zverejnili a ľudia ďalej žili v strachu, nočné kluby, diskotéky a bary prichádzali o zákazníkov, niektoré dievčatá si radšej nechávali ostrihať dlhé vlasy.

26. júna zaútočil Samov syn znova. Mladá dvojica sa zabávala o tretej ráno v aute pred diskotékou v Queense, predmetom hovoru bol aj vyčíňajúci sériový vrah, Potom sa ozvali tri rany. Dievča aj chlapec cez vážne zranenia prežili. V posledný júlový deň potom Berkowitz našiel svoje poslednej obete – Violanteho a Moskowitzovou. Keď Violante odchádzal z domu, povedala mu matka, nech si dáva pozor. „Ja som jej odpovedal, nech si nerobí starosti, že je to blondína.“ Doteraz totiž Sam útočil len na dlhovlasé brunety. O niekoľko hodín neskôr spoznal, že vrah sa tohto pravidla už nedrží.

„Strela mi vnikla do oka a preletela do druhého. Prišiel som o ľavé oko, ľavá strana bola úplne zničená. Poškodené bolo i pravé.“ Violante vedel, že vedľa dverí jeho auta je lampa. Oslepený vyliezol, chytil sa jej a začal trúbiť a kričal pomoc. Oboch odviezli do nemocnice, Moskowitzová márne bojovala o život 36 hodín. „Cítil som sa strašne. Bolo to len prvé rande, ale spoznal som, že to bolo veľmi milé dievča.“

 

Vrah udrel prvýkrát v Brooklyne a prípad dostal na starosť detektív O’Sullivan. „Cítili sme, že ho čoskoro dostaneme. Hovorili sme si medzi sebou, že tentoraz šliapol vedľa.“ Policajti mali šťastie. Našlo sa niekoľko svedkov, čo pri skorších streľbách nie. Jeden zo svedkov opísal, že nejaký mladý muž dostal blízko miesta činu pokutu za parkovanie a veľmi ho to rozrušilo. Vyšetrovatelia to preverili a zistili, že je auto napísané na Davida Berkowitza. Bol to však len jeden z tisícky tipov. Niekoľko dní ho považovali za ďalšieho svedka. Lenže potom na políciu prišiel jeden zo susedov z Yonkers a povedal, že mu Berkowitz postrelil psa. Detektívi si lístok za pokutu spojili s človekom, ktorý strieľa na zvieratá. 10. augusta 1977 bol horúci letný deň. Do Yonkers zamierilo veľa policajných áut. Detektívi prehľadali Berkowitzovo auto a našli pušku, náboje, mapu s vyznačenými miestami činu a list. Polícia sa rozhodla počkať, až Berkowitz vyjde z domu. Keď sa tak stalo, nechali ho nastúpiť do auta a potom ho obkľúčili. Detektív John Falotico s namierenou pištoľou povedal, nech dá ruky na palubnú dosku a nehýbe sa. Berkowitz sa na policajta otočil, usmial sa a hovorí: „Dostali ste ma“. Falotico sa spýtal, koho že to dostali. „Samova syna,“ znela odpoveď.

V deň jeho dolapenia sa v mnohých newyorských baroch oslavovalo, barmani nalievali zadarmo. Berkowitz kriminalistom tvrdil, že ho inštruoval diabol, správy mu odovzdával pomocou psa jeho suseda Sama Carra. Toho suseda, ktorý prišiel Berkowitza udať za to, že mu psa postrelil. Samov syn si hovoril práve kvôli Carré. Jeho labrador Harvey bol vraj posadnutý starodávnym démonom. Preto vraj vraždil. Berkowitz bol lekármi uznaný príčetným. Počas rozsudku sa pokúsil vyskočiť zo siedmeho poschodia súdnej budovy a kričal, že bude zabíjať znova. Od súdu dostal šesť doživotných trestov, ale pretože sa priznal a spolupracoval, môže byť podmienečne prepustený.

Berkowitza najskôr umiestnili vo väzení v Attice,

tu však mal neustále konflikty so spoluväzňami, ktorí mu raz dokonca podrezali hrdlo. Po ťažkej operácii ho premiestnili do Sullivanovho nápravného ústavu v New Yorku, kde sa dal na štúdium biblie. „Osvietilo ma a ja som požiadal milého Boha, aby mi odpustil všetky moje strašné hriechy. Vtom ma zaliala vlna blaženosti a pokoja aj som vedel, čo to znamená. Vedel som, že môj život sa odteraz zmení.“ Z Berkowitza sa dokonca stal hovorca väzňov, má vlastnú internetovú stránku, s pomocou fundamentalistických kresťanov natočil dve videá a raz dokonca kázal na kresťanskej omši v kostole v New Jersey. „Videli sme pred sebou jemného, priateľského a milého človeka, ktorého vždy zatúžim objať,“ tvrdí Roxanne Tauriellová, ktorá celú akciu zorganizovala.

„Je to síce všetko pekné a dojemné,“ hovorí zástupkyňa kancelárie newyorského prokurátora Graceann Smigielová, „všetci hľadáme odpustenie. Ale skúste sa pozrieť do očí pozostalým obetí a tvrdiť, že je správne, ak Berkowitz chodí po svete a káže ľuďom o zmierení…“

Vedenie väznice nemá s Davidom žiadne problémy – správa sa vzorne, pracuje ako asistent pri výchovnom programe a zarába 26 centov za hodinu. A v auguste budúceho roku bude môcť po prvýkrát požiadať o odpustenie zvyšku trestu a milosť. Ani on sám však príliš neverí tomu, že by sa vôbec vo svojom živote ešte dostal na slobodu. „Za to, čo som spôsobil, si nezaslúžim byť prepustený,“ hovorí Berkowitz. „Ale naučil som sa prijímať svoj osud tak, ako prichádza. Vďaka Bohu som sa naučil znášať všetky podmienky, do ktorých sa v živote dostávam.“

(pm)

Vlani bola vo veku 63 rokov Berkowitzovi po pätnástykrát zamietnutá žiadosť o podmienečné prepustenie.