Všetko tak dobre vyzeralo!

Bola som slobodná mamička štvorročného Vladka, keď som sa zoznámila s Dušanom.

S vdovcom, ktorý mal sedemročného syna Mateja. Ak chcem byť úprimná, musím sa priznať, že medzi Dušanom a mnou nevzplanula nejaká veľká láska, bolo to skôr riešenie z rozumu, keď sme sa rozhodli pre spolužitie.

Dušan býval v rodičovskom dome so svojou matkou, ktorá sa však pre časté choroby nemohla starať o syna a vnuka. Ja som žila v podnájme za veľmi nepriaznivých podmienok.
Tu bola veľká záhrada… a zdalo sa mi, že aj Dušan je k môjmu synovi láskavý.

Súlad a harmónia. Tak tomu bolo celých päť rokov po svadbe. Chlapci, ktorí zo začiatku od seba bočili, sa veľmi spriatelili. Dušan bol láskavý ku mne i môjmu Vladkovi a ja som sa starala ako som najlepšie vedela o jeho syna a domácnosť. Svokra občas rýpala, ale nepripisovala som tomu veľký význam, veď si toho aj ona sama dosť prežila.

Potom z ničoho nič došlo k pohrome. Dušan bol zrazu akýsi ľahostajný, málovravný, nevšímavý, žiadne pekné slovo ani pohľad. Bola som zúfalá. Po tom všetkom, čo sme obaja prežili, kým sme sa dali dokopy a postupne si vybudovali pekný vzťah a teplo domova sebe i našim synom.

Po niekoľkých mesiacoch som sa dozvedela, že môj Dušan si našiel inú ženu, vlastne devätnásťročné dievča. Vraví sa, že stará slama prudko horí, no o mužovi v štyridsiatke sa predsa ešte nedá povedať, že by bol starý.

Až teraz som si uvedomila, ako veľmi ho ľúbim. Každý deň som pociťovala ostrú bolesť, keď neprichádzal domov, alebo prišiel neskoro, keď som ho videla vyobliekaného odchádzať v sobotu ráno a prichádzať až v nedeľu neskoro večer.

Jeho matke som nič nevravela, no sama pobadala tú jeho zmenu, lebo niekoľkokrát som počula, ako mu dohovárala. On však iba buchol dverami a odišiel.

Rozhodla som sa potichúčky čakať, vravela som si, že ho to prejde, že je to len rozmar.
Márne, odchádzal čoraz častejšie, a ja som sa pomaly stávala jeho otrokom. Ak prišiel náhodou domov, spával sám v malej izbe a vôbec sa nesnažil mi niečo vysvetľovať. Svokra tiež už len mlčky čakala, kedy sa zmení. Ani my dve sme o tom spolu nikdy nehovorili.
Takto som vydržala niekoľko mesiacov, presnejšie pol roka, no bolesť sa stupňovala, a ja som to už nemohla ďalej znášať. Rozhodla som sa odísť, ale sama som ešte nevedela kam. Bola som sirota a ani príbuzných som nemala. Napriek tomu som si pobalila zopár vecí a spolu so synom som odišla na ubytovňu. Keď som odchádzala, svokra mi iba povedala: „Nemala by si!“ Ja som jej na to odvetila, že klamať sa už nemusíme, že možno práve preto sa Dušan tak rozhodol, že tá druhá je mladšia.

Teraz žijem na ubytovni – ťažko, s problémami. Dušan po niekoľkých týždňoch zmenil svoj život. Tam, kde bol niekedy môj domov, býva jeho mladá priateľka. Chodievajú spolu na diskotéky, často popíjajú a moja bývalá svokra sa stará o vnuka.

Raz sme sa stretli, ani sa len nepozdravil. Tie roky, čo sme spolu prežili, zmazal. A ja sa pýtam sama seba, či nemám právo na šťastie. Som zúfalá, veď to všetko tak dobre vyzeralo, aj deti mohli vyrastať v rodine.

Strácam chuť do života, brzdí ma len môj syn, aby nevyrastal ako sirota. Som veľmi nešťastná, učím sa žiť s bolesťou.