Brian Stewart ukradol z laboratória vzorku krvi pacienta chorého na AIDS a vstrekol kontaminovanú krv svojmu vlastnému synovi
Prokurátor to pri procese povedal jasne:
Mäsiar zabíja nožom, drevorubač sekerou. Obžalovaný, ktorý bol laborantom, si zvolil injekčnú striekačku.
„Kedy ste zistili, že váš syn, je nakazený vírusom HIV“?
“ 25. mája 1996.“
V súdnej sieni amerického mestečka Saint-Charles zavládlo hrobové ticho. Žena v lavici svedkov zbledla, srdcervúco sa rozplakala a tvár si zaborila do dlaní.
Po chvíli sa spamätala, otočila sa k porote a povedala:
„Tú strašnú chorobu preniesol na Jessieho môj manžel Brian. Vstrekol mu injekčnou striekačkou kontaminovanú krv.“
Keby to nepovedala pred súdom pod prísahou, mohli by sme si myslieť, že nešťastná žena blúzni, žiaľ, bola to pravda, ktorá pravda.
Začalo sa to v roku 1989, keď sa Brian Stewart stretol s nežnou 20-ročnou Jennifer. Brian mal vtedy 23 rokov a pracoval ako laborant v nemocnici. Jeho vzťah s Jennifer bol rovnako vášnivý,. ako krátky: vzali sa v januári 1990 a v marci budúceho roka sa rozišli z Brianovej viny. Brian sa zaľúbil do inej ženy.
„Medzitým sa narodil náš syn Jessie,“ poznamenala Jennifer F.
„Túžili ste po dieťati?“ spýtal sa prokurátor.
„Brian ho nechcel. Keď som mu povedala, že som v druhom stave, strašne sa nahneval a tvrdil, že to dieťa nemôže byť jeho. Potom robil všetko možné, aby ma prinútil ísť na potrat. Bil ma. Vyhrážal sa mi. Napokon vyhlásil, že ak to neurobím, vstrekne si krv kontaminovanú vírusom HIV.
Nevzdala som sa a náš syn sa narodil.“
„Bol váš manžel prítomný pri pôrode?“
„Nie! Prišiel sa naňho pozrieť až o tri mesiace, aj to len preto, aby mi povedal, že sa oňho nikdy nebude starať.“
Jessie bol živé, milé dieťa. Žiaľ, trpel častými záchvatmi astmy. Po jednom mimoriadne silnom záchvate ho matka musela odviezť do nemocnice v Saint-Louis. Tam na svoje veľké prekvapenie stretla Briana v bielom plášti, ktorý práve vchádzal do izby, kde ležal jej syn.
„Bola som nesmierne prekvapená. S Brianom som už dávno nežila a vzťah medzi nami boli veľmi napäté. Výživné na syna som si musela vysúdiť.“
Napriek tomu Jennifer nevyhnala Briana z nemocničnej izby, naopak, zatvárila sa zmierlivo a dovolila mu pohrať sa so synom. Potešila sa, že konečne prejavil o Jessieho záujem a aby im dala možnosť zblížiť sa, na chvíľu sa vzdialila pod zámienkou, že si ide vypiť kávu.
Keď sa o dvadsať minút vrátila, Jessie sedel otcovi na kolenách, ale strašne plakal.
Pamätaj, že Jessie nebude dlho žiť
„Ešte nikdy som nevidela Jessieho v takom stave,“ vyhlásila mladá žena. „Brian mi povedal, že nevie, prečo dieťa tak usedavo plače. Zavolala som lekára, ten privolal svojich kolegov, ktorí opätovne vyšetrili Jessieho, ale nikto mi nevedel povedať, čo mu je. Brian sa medzitým vzdialil. Stretla som ho až o šesť mesiacov, v auguste 1992 na poručenskom súde, ktorý rozhodol, že má platiť 300 dolárov výživného mesačne. Rozzúril sa a povedal: „Nedostaneš odo mňa ani halier, napokon Jessie aj tak nebude dlho žiť.“
Boli to slová vyslovené v hneve? Vtedy si to Jennifer myslela. Ich skutočný zmysel si uvedomila až o štyri roky neskôr, v roku 1996.
Nový spôsob liečby zachránil jej syna pred istou smrťou
V apríli toho roka chlapček vážne ochorel, mal vysokú horúčku a začal chudnúť. Osemnásť až dvadsať hodín denne prespal a keď sa prebudil, bol celý spotený. Pediater, ktorý ho liečil, sa rozhodol hospitalizovať ho a podrobiť ho kompletnému vyšetreniu. O mesiac zistili definitívnu diagnózu. Chlapček, ktorý práve zavŕšil piaty rok života, má AIDS. Zdalo sa, že je odsúdený na smrť. Jeho imunitný systém bol prakticky nulový a vírus HIV kompletne chlapca infikoval, zažívacie orgány nefungovali. Lekári sa rozhodli urobiť všetko na jeho záchranu. V tom čase sa nesmela u detí použiť triterapia, no v prípade Jessieho sa rozhodli skúsiť to.
Pokým lekári bojovali o chlapcov život, Jennifer si kládla otázku: Ako sa jej syn mohol nakaziť vírusom HIV? Keď ho porodila, bola séronegatívna a otec, Brian Stewart takisto. Navyše Jessie nikdy nebol operovaný a nikdy nedostal transfúziu krvi. Ako sa teda mohol kontaminovať?
Tú istú otázku si nekládla iba Jennifer. Aj pracovníci nemocnice hľadali kľúč k tejto záhade.
„31. mája 1996,“ vyhlásil komisár Wilson, „ma zavolala sociálna pracovníčka nemocnice. Vyrozprávala mi príbeh malého chlapca, infikovaného vírusom HIV, ktorého nákazu si lekári nevedia vysvetliť. Začali sme vyšetrovanie. Všetci príbuzní chlapčeka sa museli podrobiť krvnej skúške. Všetci boli séronegatívni. Dozvedeli sme sa, že otec dieťaťa Brian Stewart pracoval v nemocničnom laboratóriu a mal prístup k vzorkám kontaminovanej krvi. Znovu sme vypočuli matku, ktorá si spomenula na incident spred štyroch rokov, 6. februára 1992, keď bol ich syn hospitalizovaný v nemocnici. Brian pracoval vtedy ako laborant.“
Pred vyšetrovateľmi sa začal odvíjať strašný scenár. Brian v bielom plášti prišiel do nemocnice, kde sa dozvedel, že jeho syna hospitalizovali. Vošiel do izbe, kde dieťa uložili a využijúc chvíľkovú neprítomnosť matky, vytiahol z vrecka injekčnú striekačku s kontaminovanou krvou, ktorú ukradol z laboratória a vstrekol infikovanú krv svojmu synovi.
„Nemám s Jessieho chorobou nič spoločné!“
To boli prvé slová, ktoré Brian vyslovil pred súdom, a hneď prešiel do útoku:
„Vinníčkou je táto žena!“ povedal ukazujúc na Jennifer. „Chodili k nej narkomani, tí nakazili chlapca.!“
Vravel obžalovaný pravdu?
„Naozaj ma navštevovali ľudia užívajúci drogy!“ odvetila Jennifer. „Bola to, žiaľ, moja vlastná sestra a môj švagor! Obaja sú však séronegatívni, čo potvrdili vykonané testy.“
„Ja som Jessieho nenakazil!“ opakoval zaťato obžalovaný.
„A predsa ste vedeli ako prvý, že váš syn je kontaminovaný! Povedali ste to svojej vtedajšej priateľke skôr, než to zistili lekári,“ vyhlásil štátny prokurátor Ross Buehler, obracajúc sa na porotu. “ Stewart je skúsený laborant, ktorý vie, ako pichať injekcie do žily. Mäsiar zabíja nožom, drevorubač sekerou. Stewart si vybral nástroj, ktorý ovládal najlepšie: injekčnú striekačku. Takisto mal možnosť zmocniť sa trošky kontaminovanej krvi. Navyše mal dôvod na zabitie vlastného syna: nechcel platiť alimenty. Navštívil chlapčeka v nemocnici a bol s ním niekoľko minút osamote. Podľa mňa je vinníkom!“
Obhajca obžalovaného Joe Murphy zjavne nesúhlasil s týmto názorom.
„Je to tragédia, nie zločin a teórie nie sú skutočnosťou,“ povedal na úvod obhajoby. „Ide o tragickú zhodu náhod, ktoré by ste nemali ako porotcovia dávať do vzájomného súvisu. Nikto od nás nežiada vyjadriť sa, či je Stewart dobrým alebo zlým otcom, či ako sa správa k ženám, s ktorými sa stýka. Od vás sa žiada iba rozhodnúť, či je vinný alebo nevinný.“
Celých sedem hodín trvalo, kým sa porotcovia vrátili do súdnej siene, aby vyhlásili rozsudok.
„Na prvú otázku, či Brian Stewart vstrekol svojmu synovi
kontaminovanú krv odpovedáme jednomyseľne áno.“
Na tvári Briana Stewarta sa pri týchto slovách nepohol ani sval.
Čo sa týka Jessieho, je síce stále slabý, ale konečne začal rásť. Potravu prijíma ešte stále cez sondu a musí brať veľmi silné lieky. No na liečbu reaguje pozitívne a každým dňom vyvracia katastrofickú predpoveď svojho otca: „Jessie tak či tak nebude dlho žiť!“
Brian Stewart bol zaslúžene odsúdený na doživotie.
-hl-
č. 849
