Nemecká doktorka Herta Oberheuser pôsobila za 2. svetovej vojny v Osvienčime a Ravensbrücku. Podieľala sa tu na hrozných experimentoch, ktoré zabili či nadosmrti zmrzačili niektorých zo zajatcov.
Herta Oberheuser sa narodila 15. mája 1911 v Kolíne nad Rýnom. Od roku 1940 pôsobila ako lekárka v koncentračnom tábore v Osvienčime a Ravensbrücku. Ako súčasť tímu doktora Karla Gebhardt vykonávala experimenty na ženách a injekciami zabíjala deti, ktorým potom brala orgány a končatiny.
Jej hlavným zameraním boli pokusy s ranami, ktoré mali pomôcť nemeckým vojakom na fronte. Oberheuser zámerne zraňovala väzenkyne rôznymi predmetmi a skúmala hojenie vzniknutých rán. Spoločne s Gebhardt sa tiež podieľala na experimentálnych transplantáciách a liečenie zranení bez sulfónamidov. Práve Gebhardt bol totiž obvinený, že sa veľkou mierou podieľal na smrti Reinharda Heydricha, keď mu odmietol podať tieto antibiotiká. Heydrich zranením spôsobeným pri pokuse o atentát v priebehu niekoľkých dní podľahol. Doktor ale trval na tom, že nepochybil, a chcel to demonštrovať práve týmito pokusmi.
Jedna z preživších experimentov, poľská politická zajatkyňa Vladislava Karolewska, počas svojej výpovede bližšie opísala niektoré z lekárskych praktík:
„Zamkli nás do nemocničnej izby. Keď sa jedna z mojich priateliek spýtala, čo s nami budú robiť, len sa jej dostalo škodoradostnému úsmevu. Potom ku mne pristúpila sestra a pichla mi do nohy injekciu. Urobilo sa mi po nej zle a zvracala som. potom ma uložili na lôžko a previezli na operačnú sálu. Keď som sa ráno prebrala, všimla som si, že celá moja noha od členkov hore je v sadre. Cítila som šialenú bolesť a mala som zvýšenú teplotu. Noha bola opuchnutá a niečo z nej vytekalo. Ďalší deň ku mne prišiel doktor Fischer v spoločnosti Schildauskiho, Rosenthala a Oberhauser. Cez oči mi dali prikrývku, aby som nič nevidela. Zase som ale cítila nepredstaviteľnú bolesť, akoby mi niečo z nohy vyrezávali. Sadru mi dali dole za dva týždne a to bolo prvýkrát, čo som videla svoju nohu. Zárez bol tak hlboký, že išla vidieť kosť. Z rany mi vytekal hnis a nemohla som chodiť.“
Na konci februára 1943 si nás doktorka Oberhauser zavolala. Počula som, ako hovorí: ‘Tieto dievčatá sú nové pokusné králiky.’ Moc dobre sme vedeli, čo to znamená. Chcela som sa brániť, ale doktor Trommel ma schmatol za ľavé zápästie a ťahal ma dozadu. Druhou rukou sa mi pokúšal dať náhubok, aby som nekričala. Ďalší esesák ma vzal za pravú ruku, ostatní dvaja ma chytili za nohy. Cítila som, že mi niekto dáva injekciu, a aj keď som sa snažila z ich držania vymaniť, postupne som slabla. Iba som počula, ako Trommel hovorí: ‘Hotovo.’ Neviem, kedy som potom nadobudla vedomie. Sestra zo mňa zrovna vyzliekla oblečenie. Znovu som omdlela, a keď som sa ďalšie ráno zobudila, obe nohy som od končekov prstov po triesla mala v železných dlahách. Za dva týždne ma znovu operovali a odobrali mi časť holennej kosti.“
Herta Oberheuser následne zasadla na lavici obžalovaných v Norimberskom lekárskom procese, kde bola jedinou zástupkyňou ženského pohlavia. Udelené jej bolo dvadsať rokov väzenia, ktoré boli za dobré správanie následne znížené na iba desať. Neuveriteľné je, že sa po prepustení živila ešte štyri roky ako praktická lekárka v západnom Nemecku. Jej totožnosť náhodne objavila ďalšia preživia z Ravensbrücku. Zomrela v januári roku 1978.
