Vždy prišiel v niečom novom, v samých drahých značkových veciach,

Mám dvoch synov. Jeden, ten starší, je šťastne ženatý. Mladšieho syna Ička som od malička opatrovala ako v bavlnke, pretože sa narodil v ôsmom mesiaci a ako také bábätko bol náchylný podľahnúť akejkoľvek infekcii. Všetka moja materinská starostlivosť sa sústredila na jeho krehké zdravie. Po rokoch z neho vyrástol krásny mládenec, ktorý bol síce oslobodený od vojenskej služby, no vážnejšie zdravotné problémy nemal.

Bolo to v období, keď bol na podpore. Nemohol zohnať prácu a mal veľa voľného času. Dôverovala som mu, myslela som si, že ako mladý dvadsaťročný muž je už samostatný, zrelý človek s pevnými zásadami a predsavzatiami.

Vo vedľajšom dome nášho sídliskového paneláku býval asi štyridsaťročný vždy elegantný a šarmantný muž so svojou družkou, s ktorými sa môj syn spriatelil. Dosť často som vtedy videla Ička s ním a po čase som si nemohla nevšimnúť, že sa s ním niečo deje, že sa veľmi zmenil.

Neskôr sa jeho nový známy rozišiel so svojou družkou a presťahoval sa k matke do susedného mestečka. A Ičko začal za ním čoraz častejšie cestovať.

Vždy prišiel v niečom novom – v samých drahých značkových veciach, vždy s dostatkom cigariet i vreckového. Pritom podporu mi dával celú, veď inak by sme nevyžili.

Mala som z toho všetkého zlý pocit. Bála som sa, aby ho dotyčný do niečoho nenamočil, no o pár mesiacov syn skončil s návštevami, a keď sa pri našich dverách bytu objavil bývalý sused, môj synáčik sa dal zaprieť.

Nepoznala som dôvod a nemala ani odvahu dozvedieť sa pravdu. Až raz prišiel Ičko za mnou s hotovou vecou: že bude bývať na neďalekom statku na samote, u jednej rodiny, ktorej bude vypomáhať pri rôznych prácach a niečo si zarobí. Aby som sa vraj nebála, veď i tak sa občas ukáže, aby zašiel na úrad kvôli evidencii.

Mala som o neho strach, ale nedokázala som mu v tom zabrániť. Veď je dospelý, musím jeho rozhodnutia rešpektovať, stále som si vravela.

Keď sa po dlhých troch týždňoch objavil chudý, bledý, ako nepríčetný, vydesila som sa. Začala som mu dohovárať, že to nemá za potreby toľko robiť, ale zase ma akosi uchlácholil a o dva dni znovu odišiel.

Nemohla som spávať, moje obavy o neho vzrastali. Preto som sa v jedno ráno i s napečenými koláčmi dala zaviesť na ten statok.

Slnko už dávno prehrievalo celé okolie, ale usadlosť bola mŕtva. Pôsobila na mňa ako vyľudnená a zabudnutá usadlosť na konci sveta. Všetko naokolo bolo neupravené, zanedbané. V prvej chvíli som si myslela, že ma Ičo oklamal…
Už som chcela odísť, no zo zvedavosti som otvorila bránku na spadnutie. Neviem, či to bola voľakedy maštaľ, ale zadná miestnosť celej schátralej budovy mala vchod z dvora. Práve do nej som vošla a – takmer som zamdlela!

Na zhnitej dlážke ležalo asi zo desať chlapov i chlapcov – ožratí, nafetovaní, nahí, jeden na druhom, špinaví ako prasce. A medzi nimi aj môj milovaný Ičko. Vôbec ma nevnímal, keď som sa mu prihovorila, nereagoval.

Dnes ho mám doma. Pomaly sa dostáva z tej pliagy. Až po čase prehovoril a ku všetkému sa priznal.
To bývalý sused ho zneužil, nalákal na značkové oblečenie a peniaze a potom ho zoznámil s ostatnými. Drogy, alkohol a sex!
Nezavrhla som svojho syna. Verím, že sa mi podarí spolu s jeho vlastnou vôľou znovu sa vrátiť späť – na štartovaciu dráhu predsavzatí, veľkých plánov a snov mladého dvadsaťročného človeka.