Pred trinástimi mesiacmi sa vydala zo svojho domova do sveta za dobrodružstvom. Pôvodne si myslela, že jej peniaze vydržia maximálne tri mesiace. Došli zhruba o mesiac neskôr a Petrina premýšľala, čo ďalej. Rozhodla sa, že bude cestovať aj bez peňazí.
„Vždy som stála pri ceste a stopovala. Keď som bola bez peňazí, spoliehala som na to, že mi niekto ponúkne pomoc. Jedlo som zháňala u popolníc, pýtala som sa v reštauráciách po jedle, ktoré im zostalo, a chodila som do predajní s ovocím a prosila o zvyšky, ktoré už by rovnako vyhodili,“ opisuje cestovateľka.
Vďaka dobrým ľuďom sa neskôr mala lepšie, než kedy mohla čakať. „Neznámi ľudia ma pozývali k sebe domov, aby som u nich prespala,“ rozpráva svoju cestu.
Hoci má veľa ľudí zo stopovanie strach, ona sama hovorí, že počas cestovania stretla v autách tie najmilšie osoby. „Každý mi nejako pomohol. Spoznala som veľa veľmi zaujímavých ľudí,“ tvrdí.
Keď ale mala cestovať cez Irán a Pakistan, mala celkom strach. „Spomenula som si na všetky tie prípady únosov a znásilnenia a mala som strach. Takže ma cez krajinu zviezla polície. Tá ma odviezla na stanicu, kde som dlhú dobu čakala na ďalšie. Prišli vojaci, ktorí ma na kolesách so zbraňami odprevadili až na hranice,“ zverila sa dobrodružky, ktorá sa vraj na cestách mala tak dobre, až tomu sama nemôže uveriť.
„Na svete je jednoducho toľko láskavých ľudí. Úplne som sa do tých ľudí zamilovala. Vo svete sú ľudia tak spätí s prírodou a neriešia hlúposti,“ doplnila.
Petrina cestovala zo Švédska cez Dánsko, Nemecko, Poľsko, Albánsko, Kosovo, Bulharsko, Turecko, Irán, Pakistan, Thajsko a ďalšie krajiny a konečne potom dorazila až do Malajzie. Späť domov sa dostala rovnakým spôsobom.
„Veľa ľudí sa ma pýtalo, kde mám partnera alebo priateľov. Ja ich teraz ale mám po celom svete. Jasne, že nastali momenty, kedy som bola naozaj vydesená a pýtala som sa sama seba, čo to vlastne robím. Nakoniec som ale vždy zistila, že je svet oveľa mierumilovnejší, než ako je prezentovaný,“ dodala.
