Je až nepochopiteľné, že za najväčšou väzenskou vzburou v histórii Československa bola Havlova amnestia z roku 1990. Väzni z Leopoldova, ktorých sa netýkala, postupne okupovali celú väznicu a ich vzbura sa zapísalo do histórie.
Keď nový prezident Václav Havel vyhlásil v januári 1990 amnestiu, malo sa na slobodu dostať 23 260 väzňov. Bolo medzi nimi neúrekom väzňov starého režimu, ale aj vrahovia a násilníci. Vo väzniciach napriek tomu zostalo približne 8 tisíc trestancov. A práve tým, ktorí sídlili v Leopoldove, sa nepáčilo, že na nich sa amnestia nevzťahuje.
Práve v Leopoldove boli uväznení najťažší zločinci z vtedajšej ČSSR. Najväčšia vzbura svojej doby začala 15. marca 1990, keď 217 väzňov, na ktorých sa nevzťahovala amnestia, zahájilo hladovku a vyhnalo dozorcov z priestorov pre väzňov.
Zabrali tiež sklad a jeho zásoby v hodnote 1,5 milióna korún. A postupne začalo peklo. Väzni si zo strojov stolárskych, sústružníckych a textilných spoločností v areáli vyrobili zbrane. Pripravili si zo zásob vozového parku väznice zápalné fľaše, a dokonca zostrojili aj plameňomet, ako píše server Kriminalistika.eu.
Vtedajší námestník ministra vnútra Slovenskej republiky JUDr. Andrej Sámel sa s väzňami snažil vyjednávať, sľúbil, že im v rámci platných zákonov vyjde v ústrety, ale stretol sa len so spŕškou nadávok a vyhrážok. Jediné, o čo im išlo, bolo ich prepustenie na slobodu. 150 väzňov, ktorí sa odmietli celej akcie zúčastniť, vzali za svojich rukojemníkov. Takmer dva týždne trvajúce povstanie bolo nakoniec nutné riešiť silou.
Na celej akcii 28. marca 1990 sa podieľali tri vrtuľníky, 12 transportérov, 80 služobných psov a vyše tisíc policajtov a väzenských strážnych. Najodolnejšia skupina väzňov sa zabarikádovala na streche jednej z budov a podpálila vchod. Po policajtoch hádzali podpálené veci, ťažké predmety a vyhrážali plameňometom. Dvaja z nich sa dokonca chceli obetovať a ukončiť svoj život protestným spôsobom – sebaupálením.
Vrahovia Polgári a Uriga odsúdení za masaker v Leopoldove chcú ísť na slobodu
Oboch sa potom vďaka vrtuľníku podarilo zachrániť. Nakoniec došlo na boj muža proti mužovi – väzni sa bránili tyčami s hrotmi, dýkami, žiletkami, mačetami, boxermi a všetkým možným, čo im mohlo pomôcť. Potlačenie vzbury nakoniec trvalo dve a pol hodiny.
Všetci vzbúrenci skončili v iných nápravných zariadeniach – medzi nimi bolo aj na 200 vrahov! Vzbura ako taká si vyžiadala jeden ľudský život – v jednej z budov bol nájdený mŕtvy väzeň, ktorému podľa pitvy vybuchla v rukách podomácky vyrobená výbušnina. 29 väzňov bolo zranených. Z policajtov bolo zranených 11 mužov.
Škody sa vyšplhali na 30 miliónov korún. Päť z jedenástich budov väznice vyhorelo, väznica bola úplne zničená. Začiatkom roku 1992 potom začal súdny proces s vinníkmi. Trval pol roka a 61 zo 73 bolo odsúdených k trestom medzi 18 mesiacmi a 14,5 roky. Súd riešil 32 trestných činov, bolo vypočutých 290 svedkov, zúčastnilo sa 33 obhajcov – a súdne poplatky? 3,5 milióna korún.
Chceli utiecť cez Poľsko loďou do Austrálie
Ešte rok pred súdom sa ale vodca vtedajšieho vzbury Tibor Polgári so skupinou ďalších väzňov sa pokúsil o útek.
Masaker v leopoldovskej väznici, považovanej za bývalého režimu za najprísnejšie väzenie s tvrdými podmienkami, sa odohral pred 30 rokmi 23. novembra 1991, keď sa skupina väzňov dohovorila o úteku. Boli to Ondrej Harvan (30), odsúdený predtým za vraždu na 23 rokov, Dalibor Bajger (20), odsúdený predtým na 11 rokov, Polgári (30) za spomínané vydieranie a lúpežné prepadnutie odsúdený predtým na deväť rokov, Vladimír Duda (25), odsúdený predtým za krádeže na osem rokov, Miloš Uriga (22), odsúdený za lúpež na sedem rokov, Bartolomej Botoš (26), odsúdený predtým za násilnú trestnú činnosť na desať rokov, Václav Fedák (21), odsúdený predtým na štyri roky. Vyšetrovanie neskôr preukázalo, že útek plánovali od októbra a boli odhodlaní ujsť za každú cenu.
Najmladší zavraždený dozorca mal 22 rokov
Prvou obeťou utekajúcich väzňov sa stal dozorca František Svoboda. Po skončení sčítania väzňov ho Polgári požiadal, aby mu otvoril mrežu, pretože chce do schránky vhodiť list. Keď tak dozorca urobil, Polgári ho napadol. Vzápätí sa k nemu pridal Uriga, ktorý ho niekoľkokrát bodol nožom. Svoboda na mieste zomrel. Väzni sa presunuli do kancelárie, kde spútali a brutálne zbili štyroch dozorcov. Obliekli si ich uniformy a dostali sa až k bránam väznice. Odcudzili dva samopaly a štyri pištole. Tam na mieste usmrtili štyroch strážcov a ďalším dvom spôsobili ťažké zranenia. Posledného zobrali so sebou ako rukojemníka. Spolu s ním sa ešte vrátili do oddielu, aby vyslobodili posledného komplica. Keďže jeden z väzňov sa im postavil do cesty, vodca vzbury Polgári ho zastrelil. Troch dozorcov zabil sám Polgári. O jeho krutosti svedčil aj nôž zabodnutý v spánku jedného z dozorcov.
Z väzenia odcudzili niekoľko zbraní a vonku ľuďom brali autá – veľa civilistov zranili. Do dvadsiatich hodín bolo všetkých sedem utečencov polapených. Polgári vrátane ďalších dvoch väzňov dostali za vraždy dozorcov doživotie. Polgári je dodnes legendou slovenských kriminálneho podsvetia.
KS v Bratislave odsúdil na doživotný trest Ondreja Harvana, Tibora Polgáriho a Miloša Urigu. Vladimír Duda bol odsúdený na 13 rokov väzenia, Dalibor Bajger a Václav Fedák na 15 rokov a Bartolomej Botoš na 18 rokov. Odsúdený Ondrej Harvan sa v cele krátko po vynesení rozsudku obesil. Fedáka pustili z väzenia v roku 2009, Dudu v roku 2010 a Bartolomea Botoša po 31 rokoch v Leopoldove v novembri roku 2017.
