Každá vojna má na svojom konte zástupy krvavých obetí a hrozných ľudských príbehov. A každá má tiež svojich hrdinov. Počas druhej svetovej vojny sa jedným takým stal aj nemecký pilot Franz Stigler, ktorý nasadil svoj krk, aby ochránil nepriateľa. A vzniklo tak priateľstvo na celý život.
Písal sa rok 1943, bolo tesne pred Vianocami a vonku zúrila vojna. 19. decembra sa konal jeden zo spojeneckých náletov nad územie nacistického Nemecka. Z neho sa vracal aj silne poškodený bombardér B-17F Flying Fortress, pomenovaný „Ye Olde Pub“, keď v tom jeho piloti zbadali len pár metrov od svojej kabíny nemecký Messerschmitt. Posádka si v tej chvíli bola istá, že sa blíži posledná sekundy ich života. Lietadlo bolo ťažko poškodené a ocitlo sa na oblohe nad severným Nemeckom samo, bez ochrany spojeneckých stíhačiek. Polovica členov posádky bola navyše zranená a zadný strelec mŕtvy.
Americkému pilotovi Charlesovi Brownovi bolo ešte len 21 rokov a zúčastnil sa svojho prvého bojového letu. Brown aj kopilot odvrátili na malý okamih zrak od nepriateľského stroja, a keď na neho pozreli znova, neverili svojim očiam. Muž, riadiaci nemecké lietadlo, totiž nestlačili spúšť guľometov, ale kývol Američanom na pozdrav.
Nemecký pilot pritom nebol žiadny začiatočník. Jednalo sa o letecké eso poručíka Franza Stigler, ktorému v tej chvíli ostávalo iba jediné zostrelené lietadlo k získaniu Rytierskeho kríža – najvyššieho nemeckého ocenenie za statočnosť. Avšak Stigler v sebe našiel dostatok rytierskosti a rozhodol sa životy americkej posádky ušetriť.
Stal sa nacistom, aby odhalil tajomstvo Tretej ríše, nikto mu ale neveril
Podľa rozprávania stál Stigler v čase bombardovania na základni, fajčil cigaretu a čakal, až mechanici prezbroja a natankujú jeho stíhačku. Vtom začul zvuk motorov bombardéra B-17. Ten letel tak nízko, že vyzeral, akoby sa chystal pristáť a následne zmizol za stromami. Stigler na nič nečakal, skočil do kabíny a vydal sa korisť prenasledovať.
Keď už sa chystal zamieriť a stlačiť spúšť, zarazilo ho, že z bombardéra nevyšla jeho smerom ani jedna guľka. Keď však pozrel na svojich nepriateľov detailnejšie, uvidel, že zadný strelec je mŕtvy, dvojica guľometov jeho streleckej veže na chvoste lietadla má hlavne zvesené k zemi a zvyšok posádky je zranených. V očiach amerických letcov videl len strach. „Ta B-17 bola to nepoškodenejšie lietadlo, ktoré som kedy vo vzduchu videl“, vyhlásil neskôr Stiegler. „Keby som vystrelil, bola by to vražda.“
Stiegler sa nakoniec rozhodol odprevadiť americký bombardér až nad Severné more, kde nepriateľskej posádke naposledy zasalutoval a obrátil smer letu späť do Nemecka, dúfajúc, že sa o jeho činu nikto nedozvie, pretože v opačnom prípade by mu hrozil trest smrti.
Potom, čo americký bombardér B-17 opustil územie okupovanej Európy, preletel cez 250 míľ nad Severným morom a následne úspešne pristál na základni v britskom Norfolku. Po pristátí samozrejme uviedol Brown všetky skutočnosti v pooperačnom hlásení, nadriadení mu ale zakázali tento príbeh šíriť ďalej. Akékoľvek sympatizovánie s nepriateľom nebolo z pochopiteľných dôvodov žiaduce. Brown toto neskôr komentoval slovami: „Niekto rozhodol, že nemôžete byť súčasne človek a pritom sedieť v nemeckom kokpite.“
Brown ale nezabudol. A to ani za dlhých 40 rokov, kedy sa konečne rozhodol začať konať. V roku 1987 tak začal hľadať muža, ktorý mu kedysi dal druhú šancu. Preto si podal inzerát, v ktorom stálo, že hľadá toho, kto mu 20. decembra 1943 zachránil život.
A zhodou náhod Stiegler v tej dobe býval vo Vancouveri, kam sa presťahoval z rodného Nemecka, a bývalého amerického letca samozrejme kontaktoval. Keď následne prišiel okamih ich prvého povojnového stretnutia, Brown k tomu povedal: „Bolo to ako stretnutie s členom rodiny. Ako s bratom, ktorého som nevidel 40 rokov.“
Zakázaná láska medzi mladým esesák a slovenskou Židovkou v Osvienčime
Od tej doby boli bývalí nepriatelia tými najlepšími priateľmi. A to až do ich smrti v roku 2008, kedy zomreli iba šesť mesiacov od seba. Franz Stiegler v 92 rokoch a Charles Brown v 87 rokoch.
