Nebolelo to tak strašne, ako by si každý myslel
1. deň: „Som úplne sám v Národnom parku v Utahu vo vrchoch Canyonlands. Viem, že tu kdesi sa ukrývali westernoví hrdinovia Butch Cassidy a Sundance Kid. Liezol som hore úzkou skalnou rozpuklinou. Vtom som začul hrozitánske dunenie. Hore nado mnou sa odtrhla obrovská skala. Padá rovno na mňa, v zlomku sekundy sa mi podarilo telom uhnúť nabok. Zacítil som zabíjajúcu, neprekonateľnú bolesť. Skalný kolos mi rozmliaždil pravú ruku, predlaktie zostalo bezmocne zacviknuté pod kameňmi. Znova a znova strácam vedomie. Bol by som spadol do 25-metrovej hĺbky. Ale zostal som visieť na mojej ruke. Stala sa tak mojím záchranným lanom.
2. deň: Som stále sám. Kričím z celej sily, volám o pomoc, ale počujem iba svoju ozvenu. S pomocou horolezeckého háku a lana som si zostrojil akúsi húpačku, niečo na spôsob sedačky visiacej na skalnej stene. Na malej kamennej ploche vedľa seba som rozprestrel všetky veci, ktoré som mal v batohu. Vrecko s prvou pomocou, masť proti infekcii, mulový obväz. A všetku moju stravu: tri litre vody, dva kukuričné chleby, štyri čokoládové tyčinky – a vreckový nožík.
3. deň: Som stále sám. Modlím sa a neprestajne myslím na moju mamu. V ústach mám príšerné sucho. Nemám pojem o čase, lebo stále upadám do bezvedomia.
4. deň: Som stále sám. Už nemám čo jesť a zostalo mi iba zopár glgov vody. Hlboko podo mnou sa hrá rodinka zajacov. Pokúšam sa moju zacviknutú ruku jednoducho odlomiť. Ale nedarí sa mi.
5. deň: Viem, že celkom iste zomriem. A tiež viem, že nechcem zomrieť. Zacviknutú, nevládnu ruku som si oviazal gumou z nohavíc. Už ju vôbec necítim, je nevládna a cudzia. Visím na nej ako na mŕtvom suchom konári. Beriem do ľavej ruky nôž. Pevne zarežem do ruky. Prerežem mäso a svaly. Vidím obnažený lakeť a vretennú kosť. Celou silou sa opriem do ruky až kosť pukne. Prskla ako spráchnivené drevo. Predlaktie je preč, konečne som voľný. Predtým som mal strach, že od bolesti omdliem. Ale v skutočnosti takmer nič necítim. Na ranu natieram masť a oviažem ju gázou z balíčka prvej pomoci.“
Na smrť vyčerpaný Aron sa vliekol ešte 11 kilometrov ľudoprázdnou krajinou. Až potom si ho všimnú dvaja horskí turisti z Holandska. Zbadajú tackajúceho sa muža a bežia mu v ústrety. Aron je zachránený.
Kýpeť sa Aronovi pomaly zahojil. Teraz už iba čaká na protézu, ktorá bude riadená senzormi. „A na jeseň vystúpim na Mount McKinley, najvyššiu horu Aljašky (6194 m).“
ST.CITY č 16
