Obeťami brutálnych perzekúcií zo strany takzvaného islamského štátu sa stali tiež Turkméni ako jedna z etnických menšín šiitského Iraku. Žena, ktorá si nepriala zverejniť svoje meno, opísala reportérovi BBC Mahmut Hamsicimu hrôzy, ktoré zažila v zajatí sunnitskej džihádistické skupiny.
„Než do nášho života zasiahol Islamský štát, žila som so svojou rodinou v osade pri meste Tikrít. Som šíitska Turkmenka a môj manžel je sunnitský Arab. Bol imám a v našej spoločnosti ho ľudia veľmi rešpektovali,“ začala svoj príbeh.
„Mešita, kde prednášal svoje kázanie, sa nachádzala hneď vedľa nášho domu. Nikdy pred tým sme nerozlišovali ľudí na šiitov a sunnitov, žili sme spolu, nikoho to nezaujímalo. Medzi nami nepanovala nepriateľstvo,“ pokračovala žena.
„Mali sme veľký dom, kde žilo niekoľko mladých turkménskych učiteliek, prenajímala som im pár izieb. Jedna z nich mala malé dieťa. My sme mali dve deti – syna a dcéru. Chodili do rovnakej školy, kde Turkmenky učili, každé ráno odchádzali spoločne,“ povedala.
„Do mesta Tikrít vnikol ISIS v júni v roku 2014, v miestnej základni Camp Speicher popravili veľa vojakov. Tí, ktorí masakru unikli, prichádzali do nášho mesta cez rieku Tigris. Islamisti ich ale nasledovali. Niekoľkí z vojakov boli Turkméni a schovali sa u nás v dome. Pomáhali sme im utiecť ďalej. Požičali sme im ženské šaty a posielali do bezpečia. Môj muž ukrýval troch šiitov z Basry v mešite,“ priblížila žena.
Dom vyhodili do povetria, ženy odvliekli do garáže
„Jedného dňa, asi o tretej ráno, k nám dorazili príslušníci ISIS. Vedeli, že sme s manželom pomáhali utekajúcim vojakom. Našli troch mladých šiitov z Basry a okamžite ich zabili, potom odvliekli môjho manžela, od tej doby od neho nemám správy. Vrátili sa za pár dní, povedali, nech odídeme, a potom náš dom vyhodili do vzduchu,“ vypovedala.
Znásilnili ich priamo pred našimi očami
„Ja, moje deti, turkménske učiteľky, jedna s bábätkom, a moja nevlastná dcéra sme jednoducho odišli. Lenže onedlho nás vojaci ISIS zaviedli do garáže, kde boli ďalšie ženy z našej oblasti. Umierala jedna za druhou. Na začiatku nás bolo 22 žien a detí. Najskôr nás rozdelili na vydaté a slobodné. Bolo medzi nami päť nevydatých dievčat, znásilnili ich priamo pred našimi očami,“ pridala žena ďalšiu trpkú spomienku.
Znásilňovanie a bitky na dennom poriadku
„Prosili ma o pomoc a ja sa snažila, zakrývala som ich svojím telom pred mužmi a žadonila: Zaprisahám vás, prosím vás v mene Alaha, nerobte to, prisahám na Korán, že to nie sú panny. Jeden z nich ma udrel a potom ďalší. Za trest znásilnili moju nevlastnú dcéru, zomrela na mieste. Mala len 18 rokov,“ uviedla.
Žena smutne pokračovala: „Zvyšným dievčatám bolo málo cez dvadsať. Bili ich a znásilňovali, dievčatá krvácali a my sme im nemohli pomôcť, všetky postupne umreli. Pozrela som sa do tváre našich trýzniteľov a s hrôzou som zistila, že dvoch z nich dobre poznám. Pochádzali zo sunnitskej dediny kúsok od našej osady, neskôr som zistila, že veľa našich sunnitských susedov sa pridala k ISIS.“
„Nechali nás v tej garáži, nemali sme čo jesť. Schudla som a zoslabla, dokonca som ani necítila, keď ma bodol škorpión. ISIS nás zanechal pod dohľadom starého muža, ten sa nad nami ale zľutoval a nosil nám vodu. Raz dokonca priniesol aj mlieko pre deti. Starala som sa o svoje dve deti, jednu ženu a bábätko turkménskej učiteľky, ktorá zomrela krátko po tom, čo ju znásilnili,“ dodala.
Dramatický útek z garáže neprežilo malé dieťa
„Pár z nás vzali a odviedli preč. Ten starý muž nás potom varoval, vraj musíme utiecť. Vyviedol nás z garáže a odprevadil až na cestu, potom sa vrátil. Dozvedela som sa, že ho popravili za to, že nám pomohol utiecť. Bábätko útek neprežilo, umrelo mi v náručí. Išli sme cez opustené oblasti, pršalo, všade bolo bahno,“ opísala situáciu.
„Nemali sme čo jesť, nemali sme ani poriadne oblečenie, po piatich dňoch sme dorazili do provincie Kirkúk. Vydala som sa hľadať svoju tetu, u ktorej som nakoniec našla bezpečné útočisko. Mladá žena, ktorá so mnou cestovala, také šťastie nemala. Jej rodina ju zavrhla, vraj je to pre nich otázka cti a ona ich potupila. Je teraz v Iráne v psychiatrickej liečebni.“
„Začala som pátrať po mojom manželovi, ale nikto nevedel, čo sa mu stalo. Prechádzala som cintoríny, ale márne. Moje deti dodnes trpia tým, čoho boli svedkami. Chcela som sa vrátiť domov, ale z našej osady nič nezostalo. Žijem len pre svoje deti a ďakujem Bohu, že mám svoju tetu, ktorá sa o mňa postarala,“ zakončila svoj príbeh Turkmenka.
