Zaľúbil sa, no nevedel, že je to jeho vlastná dcéra.

Mali sme krásnych devätnásť, boli sme zamilovaní, plní ideálov a snov. Ja som si predstavovala, že sa vezmeme, budeme stále spolu, budeme sa milovať a mať deti. Všetko bude stále tak nádherné… Adrián sa ale s mojimi túžbami nestotožňoval. Chcel študovať, poznať lákadlá veľkomesta, cestovať a predovšetkým si užiť. Až potom o pár rokov mal v úmysle sa usadiť. To som pochopila, až keď odišiel na vysokú – domov a za mnou sa vracal stále menej často a nežné listy plné lásky postupne prestali chodiť. V tom poslednom sa so mnou rozišiel.

Bola som veľmi nešťastná. Čo všetko sme si sľubovali, aká veľká bola naša láska! A teraz koniec. Moje sny sa rozsypali ako domček z kariet. Ale čas zahojí všetky rany. I ja som zistila, že nemá cenu sa trápiť. Veď som bola mladá a chcela som mať rodinu. Do dvoch rokov som povedala „áno“ Braňovi, omnoho staršiemu, už zabezpečenému, rozumnému a dobrému mužovi. Manžela som mala rada, ale na Adriána som nezabudla. Žili sme každodennými radosťami i starosťami, narodil sa nám syn. Mala som pocit, že od života už viac ani nemôžem chcieť. Ale to som si len nahovárala. Ešte stále som túžila po veľkej, vášnivej láske, po niečom nádhernom, čo odsunie stereotyp všedného dňa. Keď som po rokoch stretla v našom mestečku opäť Adriána, pichlo ma pri srdci a rozochvela som sa ako zamlada. Čas sa zastavil.

Adrián sa po rokoch vrátil z Prahy, kde vyštudoval a potom i pracoval. U nás vo fabrike mu ponúkli zaujímavé miesto. Okrem toho zdedil i dom po rodičoch. Vyzeral svetácky, príťažlivo, mužne. Ja viem, že som sa zachovala veľmi zle a voči manželovi podlo. Ale nedokázala som si rozkázať, milovala som a chcela som byť milovaná. Nezdráhala som sa, keď ma Adrián pozval k sebe domov. Potešilo ma, že má o mňa stále záujem – on, slobodný, dobre vyzerajúci, schopný muž.

Stretávali sme sa potom u neho. Samozrejme, že sme si museli dávať pozor na zvedavé oči susedov. V malom meste sa nič neutají. Manžel sa nič nedozvedel asi aj preto, že často chodil na služobné cesty mimo mesta.
Otehotnela som. Nezľakla som sa, bola som šťastná. Budem mať Adriánovo dieťa! Teraz ho k sebe pripútam. Už sa vybláznil a bude sa chcieť usadiť. Splní sa môj sen! Tešila som sa, až mu to oznámim. No zase som utŕžila ranu.

Úplne náhodou sme šli s manželom na pohárik vína do jednej malej vinárničky. Len čo som vkročila do dverí, zostala som ako prikovaná. Adrián tam sedel s nalíčenou, vyzývavou dievčinou. A keby len sedel. Veľmi dôverne sa k nej správal a ona mu to opätovala. Celý večer som sedela ako zarezaná a premýšľala, či sa zdôverím Adriánovi so svojím tajomstvom. Bolo mi jasné, že tá nafintená, sebavedomá super slečna bude úspešná a on mi opäť odíde.

Manžel s nadšením uvítal, že som tehotná. Prial si druhé dieťa. Narodila sa mi dcéra – Katarína. Len ja som však vedela, že jej otcom nie je môj manžel Braňo.
Na moje veľké prekvapenie „priateľstvo“ Adriána a slečny neskončilo sobášom, ale rozchodom. A Adrián zase odišiel. Tentokrát ako vyslanec podniku na niekoľko rokov do zahraničia. Mal jednoducho túlavé topánky. Mne zostala Katarínka, ktorá mi ho každý deň pripomínala. Naozaj, jeho podoba bola dosť nápadná, až som mala strach, že si to niekto všimne a že na to upozorní manžela. Ale z tejto strany nešťastie nemalo prísť…

Prišlo od Adriána, ako keby nestačilo, že mi už dvakrát v živote ublížil. Vrátil sa zo zahraničia a ja som opäť skončila v jeho náručí. Nebola to už vášeň a slepá túžba ako predtým, ale stále som ho ešte milovala. Naše schôdzky sa konali len občas a ja som  bolestne pociťovala, že som pre neho len momentálna „istota“, kým nenadviaže známosť s nejakou mladučkou atraktívnou dievčinou. Ani ja som nemala chuť mu vravieť o našom dieťati, teraz už dospievajúcej krásnej slečne. Bola mojím tajomstvom a spomienkou na niečo krásne.

Hneď som poznala, keď do jeho života vstúpila ďalšia láska. Tentokrát som vycítila, že sa zamiloval, snáď po prvýkrát v živote naozaj a bláznivo. Už ma to tak nebolelo, no bola som zvedavá, ktorá kráska ho ulovila. Sám sa mi nezdôveril, nikde som ho so žiadnou dievčinou nestretla, ani sa nič nešuškalo. Vyzeralo to, ako keby svoju lásku skrýval. Žeby si začal niečo so staršou, vydatou ženou? O to viac ma to zaujímalo. Žiarlila som.

Pravda však bola oveľa krutejšia. Žiadna staršia sokyňa, ale moja dcéra! Raz som prišla skôr domov a náhodou som začula jej telefonický rozhovor. Nežne sa prihovárala a sľubovala večnú lásku mužovi menom Adrián! V tej chvíli som skamenela. To nie je možné, to bude len zhoda okolností!
Nebola. Sledovala som svoju dcéru a zistila, že sa naozaj stretáva s „mojím“ Adriánom. Teraz som už nemohla čakať. Musela som povedať pravdu. Hneď na druhý deň som sa stretla so svojím bývalým milencom a povedala mu, že Katka je jeho dcéra. Najskôr neveril, myslel si, že ho chcem zastrašiť. Ubezpečila som ho, že hovorím pravdu. Správa ho tvrdo zasiahla.
Zaprisahala som ho, že ten vzťah musí ukončiť a on mi to sľúbil. Až vtedy, po toľkých rokoch som poznala, aký je Adrián zbabelec a slaboch. Pozorne som Katku sledovala a neušlo mi, že sa s ním ďalej stretáva. Pozvala som ho teda k nám domov.
Vyčítala som, prosila a nakoniec som kričala:

V tom rozčúlení som ani nepočula, že sa Katka vrátila domov. Vypočula si celý ten náš rozhovor. Vedela už všetko. Pozerala na nás s vytreštenými očami, potom sa otočila a vybehla z bytu. Vzápätí rýchlo odišiel aj Adrián. Nevedela som, kde mám dcéru hľadať, a tak mi nezostávalo nič iné, len čakať. Vrátila sa neskoro v noci, rozrušená a biela ako stena. Nechcela mi nič povedať, len s plačom opakovala: „Nenávidím ho, k smrti ho nenávidím!“
O niekoľko dní neskôr som sa dočítala v novinách, že Adrián zomrel za podivných okolností. Našli ho vo vani so zapnutým fénom na sušenie vlasov. Nikto nevedel, či šlo o nešťastnú náhodu, samovraždu, či dokonca vraždu. Adrián totiž fén nemal.
V meste nebolo tajomstvom, že ženy sa u neho často striedali.
Tuším, čo sa mohlo stať, ale bojím sa to vysloviť.