„Len desatina našich klientok nezažila vo svojom povolaní žiadne násilie. Aj keď jeho psychickej formy ako nadávky a ponižovanie prevažujú, hocikedy dochádza aj na fyzické a život ohrozujúce fyzické útoky. Napríklad škrtenia a dusenie zažilo 17% žien, na Ostravsku ich bola dokonca tretina,“ opísala generálna riaditeľka R-R, sociologička Hana Malinová, ktorá vyspovedala 169 respondentiek a spracovala časť výskumu.
Prirodzene viac ohrozené sú ženy, ktoré pracujú na ulici, pretože nočné kluby i niektoré priváty majú bezpečnostné opatrenia.
Keď prostitútky hovoria o skúsenostiach so zažitím násilím, spomínajú predovšetkým jeho extrémnejšie podoby. „Zákazník ma vzal k sebe domov do bytu. Keď som mu povedala o peniazoch dopredu, dal mi pištoľ k hlave a musela som mu to urobiť úplne zadarmo, všetko a bez ochrany. Mala som strašný strach o život,“ opísala napríklad Cecília s dvadsaťročnou skúseností z ulice.
Začal ma topiť
Menej brutálny podobu atakov, ako nadávky, nevyplatenie dohodnutej odmeny či okradnutie, zažila väčšina prostitútok. Medzi sexuálne násilie, ktoré ženy zažívajú od zákazníkov, patrí taktiež nútenie k nechránenému pohlavnému styku alebo rizikovým praktikám. Tlak na služby bez ochrany nebezpečne rastie. Podľa jedného staršieho výskumu, zameraného na pracovné podmienky prostitútok, požaduje sex bez kondómu až 83% zákazníkov.
Skúsenosti, ktoré sexuálne pracovníčky pri výskume popisovali, sú veľmi znepokojujúce. „Stalo sa mi, že sme boli na eskorte u takých mladých chalanov, boli samozrejme naliati. Jeden chcel, aby som urobila niečo, čo som odmietla. Potom začal byť sprostý, tak som mu povedala, nech sa krotia. On ma však začal topiť, pretože sme boli vo vírivke. Mala som namále,“ opísala Monika.
S nejakou formou násilia pri svojom „zamestnaní“ sa stretlo 90 percent z týchto oslovených žien. Šesťdesiat percent z nich napríklad uviedlo, že zakúsilo bolestivé krútenie bradaviek. Niektoré ženy opísali pracovníčkam združenia priamo život ohrozujúca zážitky vrátane takých, kedy na ne klient mieril pištoľou.
Podľa pracovníkov o rozkoši bez rizika panuje mýtus, že násilie do sexbiznisu jednoducho patria. Táto práca býva obostretá aj radom ďalších scestných predstáv – napríklad že prostitútku nemožno znásilniť, že prostitútky sú zlé matky, roznášajú pohlavné choroby a pochádzajú z dysfunkčných rodín. Alebo že je taká práca baví.
Priemerný vek
„Typická predstaviteľka“ práca v sexbiznise s profesiou začala medzi dvadsiatkou a tridsiatkou, priemerný vek dosahuje 25,4 roka. Viac ako desatina začala pred 18. narodeninami.
Každá druhá je matka samoživiteľka
Skutočnosť je však úplne odlišná. Bezmála polovicu klientiek združenia tvoria matky samoživiteľky, ktoré splácajú dlhy, ktoré často „zdedili“ po svojom manželovi či priateľovi. Ich motiváciou sú čisto ekonomické dôvody. Zároveň sa nepotvrdil mýtus, že väčšina žien pôsobiacich v sexuálnom biznise zažila v detstve sexuálne zneužívanie či podobný traumatizujúci zážitok.
„Naše klientky nám priznávajú, že žijú v dvoch svetoch. V sexbiznise majú iné mená, iné spôsoby správania, ale ani mimo tento svet nemôžu byť samy sebou. Blízkym často nepovedia, čo robia, a vymýšľajú si o tom rôzne historky,“ opísala riaditeľka Rozkoše bez Rizika Lucie Šídová.
Podľa nej ženy o svojej práci otvorene nehovoria, hoci im v danej situácii umožnila zariadiť si svoj život, postarať sa o dieťa alebo vyriešiť zložitú sociálnu situáciu.
Rizikovosť najstaršieho remesla ženy napospol podceňujú. Respondentky, ktoré vyplnili dotazníky, sa zhodli, že v tomto odbore sa človek musí spoliehať sám na seba, a to aj v prípadoch, keď mu ide o holý život.
„Vyhľadanie pomoci komplikuje silné stigma viazaná na poskytovanie sexuálnych služieb, malá dostupnosť informácií pre obete trestných činov a tiež zlé skúsenosti s políciou, ktorá hocikedy nebýva ochotná prípady násilia ani vyšetrovať,“ hovorí spoluautorka výskumu Petra Kutálková.
Ochrana pre ženy na ulici
V Česku prevláda názor, že problém násilia na sexuálnych pracovníčkach, ktorí pracujú na ulici, nemá iné riešenie než úplný zákaz ich činnosti. Terénni pracovníci však ubezpečujú, že vyhlášky a represie nefungujú a situáciu žien obvykle ešte zhoršujú. Zahraničným príkladom funkčného riešenia v záujme ich bezpečia sú zóny tolerancie, tippelzóny.
Často ide len o vyčlenenú ulici vo strede mesta, ako tomu je v Berlíne. Tippelzóna v Utrechte sa nijako výrazne nelíši od akejkoľvek inej ulice, len je v jej blízkosti miesto, kam môžu zákazníci zachádzať s automobilmi. Blízkosti týchto zón fungujú služby, ako je sociálne poradenstvo, zdravotné vyšetrenia a policajný dohľad.
Vo svete existujú dva pohľady na sexuálny biznis. Feministické organizácie ho vidí ako násilie páchané na ženách. Tie chápu ako obete, ktoré potrebujú zachrániť. Preto tiež napríklad vo Švédsku kriminalizujú zákazníkov. Naopak inde, napríklad v Nemecku, Holandsku alebo na Novom Zélande, bola prostitúcia uznaná ako legitímna práca. Tento pohľad odporúča aj Medzinárodná organizácia práce (ILO). Ženám môže poskytnúť väčšiu ochranu.
V číslach
Do výskumu sa zapojilo162 pracovníčok. Viac ako polovica opýtaných pracovala v privátoch.
Necelú pätinu opýtaných tvorili ženy so základným vzdelaním. V Prahe skoro desatinu predstavovali vysokoškoláčky, štvrtinu ženy so základným vzdelaním.
Viac než tretina žien v metropole pracovala vo veľkých kluboch, dve tretiny boli bezdetné. Naopak v regiónoch mali deti viac ako tri pätiny sexuálnych pracovníčok.
